O Kráľovstve

 

Kráľovstvo Vína je fiktívnym krajom, v ktorom sa odohrávajú naše LARPy. Je narážkou na naše vlastné dejiny, preto by ani vám nemalo robiť problém doňho zapadnúť. Predstavte si stredovekú Európu, pridajte k nej báje, čary a nadprirodzené bytosti, trošku vtipu a ste tam. V mestách a dedinách kráľovstva môžete stretnúť ľudí, ktorí ho za dávnych čias vybudovali, no okrem nich tu žije mnoho ďalších neobyčajných bytostí. V lesoch sa prechádzajú elfovia a víly, v horách sa potulujú trpaslíci a trolovia. Kráľovstvu vládne kráľ, ktorý sídli v Kráľovskom meste, no na významných panstvách ho zastupujú šľachtici z bohatých rodov. V pohraničí môžete naraziť na vojakov bojujúcich proti susednej Vodárskej ríši, mágov študujúcich tajomné umenia, či kňazov pátrajúcich po tajomstvách života. Ak chcete nahliadnuť do sveta Kráľovstva Vína, pozerajte a čítajte!  

 

Červený Kameň a Vlčie Skaly

Vlčie Skaly sú malá pohraničná dedina, v ktorej sa odohrávajú naše LARPové hry. Obvykle ju nenavštevujú čelní predstavitelia Kráľovstva, no napriek tomu sa tu odohrávajú zaujímavé príbehy. Vládcom dediny je vladyka, o bezpečnosť sa stará Vlčia stráž a centrom kultúry je miestna krčma. Blízkosť nepriateľskej Vodárskej ríše spôsobuje, že sa tu stretávajú vojaci, žoldnieri, ale tiež mágovia študujúci magický meteorit a mnoho ďalších bytostí.

Chcete hru čo najviac oživiť pre svoju postavu? Buďte obyvateľom Vlčích Skál, zapadnite do miestneho koloritu a spoluvytvárajte náš LARPový svet. Postava, ktorá prežila svoj život čo by kameňom dohodil od dediny pozná miestne legendy, zaujímavé postavy a prírodné úkazy vždy lepšie ako niekto, kto práve pricestoval z nekonečnej diaľky. Veďte susedské spory, staňte sa akcionárom krčmy, či inak sa zapojte do rozvoja našej dediny. Čakáme na to!  

» Viac

 

Červený Kameň

Červený Kameň je najvýznamnejším hradom Červenokamenskej vojvodiny a je tiež sídlom miestneho vojvodu. Nachádza sa na úpätí Fragmundských vrchov, oproti tmavej hore Kukla, a stráži cestu vedúcu Červeným priesmykom až do nepriateľského Vodárstva. Pod hradom sa nachádza postupne sa rozrastajúce podhradie, v ktorom žijú najmä bohatší ľudia, šľachtici a obchodníci, v širšom okolí sa však nachádza viacero dedín, obývaných ľuďmi a ďalšími národmi.      

 

Vláda

Na hrade vládne červenokamenský vojvoda Svätopluk Hájniček, ktorý je najmocnejším mužom celej vojvodiny. Pozíciu grófa Červenokamenského grófstva v posledných rokoch vykonával z vôle vojvodu bývalý pán Smolného panstva gróf Erdudy, no odkedy ho v roku 1318 po preukázaní jeho tajného spojenectva s vodárskym kráľom Miklušom zbavili titulu a majetkov, pozícia grófa ostala neobsadená. V neprítomnosti vojvodu prechádzajú rozhodovacie právomoci na kastelána hradu a povereného pána Červenokamenského panstva Feliciána Zacha, ktorý spravuje panstvo, zatiaľ čo sa vojvoda Hájniček venuje politike na Kráľovskom dvore alebo má iné povinnosti.   

 

Významné osobnosti

 

Vojvoda Svätopluk Hájniček

Je jediným synom legendárneho bojovníka a vojvodu Jara Hájnička. Po otcovej smrti v roku 1296 vládla panstvu ako regentka jeho matka Anna, Svätopluk sa vlády ujal v roku 1309 ako dvadsaťročný. Vyznamenal sa v boji proti Malrogom a podvratným vodnáckym špiónom, pohybujúcim sa v pohraničí, čím si získal náklonnosť kráľa. Je veselej povahy, no v prípade, že ho k tomu donútia okolnosti, vie byť nekompromisný a silný ako jeho otec.   

 

Kastelán Felicián Zach

Pochádza zo starého rodu Zachovcov, ktorí svoj pôvod odvodzujú od dávneho hrdinu Borivoja. Celý život strávil v Červenokamenskom grófstve a už niekoľko rokov je pravou rukou vojvodu vo veciach správy panstva a starostlivosti o hrad. O Feliciánovi Zachovi je známe, že v kobkách pod Červeným Kameňom choval draka, ktorý mu však v zime roku 1316 uletel a spustošil okolitý kraj. Kastelán je zbehlý v príprave zmlúv a obchodovaní, no povráva sa, že je tiež nebezpečný šermiar.    

 

Dôležité miesta

 

Hodovná sieň

Jednou z najvýznamnejších hradých siení je veľká hodovná sieň, v ktorej sa pod kastelánovou kuratelou konajú každoročné oslavy Dňa otvorenia Praotcovho sudu, kedy vrchnosť (niektoré roky sa osláv zúčastňuje aj sám vojvoda) hoduje spolu s poddanými a brány hradu sú otvorené dokorán. V tejto sieni tiež vojvoda prijíma významné návštevy z Kráľovského dvora.

 

Dračia kobka

Hlboko pod žalármi a temnicami Červeného Kameňa sa nachádza rozľahlá miestnosť, ktorej steny sú vyložené čiernym mramorom, a do jej stien sú zapustené hromné oceľové reťaze. V tejto kobke kedysi Felicián Zach držal zatvoreného svojho ohnivého draka. Hovorí sa, že steny Dračej kobky boli kedysi vykladané bielym mramorom, no dračí oheň ich spálil tak, že ostali už navždy čierne. Tiež sa povráva, že súčasťou Dračej kobky je tajná miestnosť, kedysi strážená drakom, v ktorej hradní páni ukrývajú najcennejšie poklady.   

 

Dejiny

Červený Kameň dal postaviť v roku 1240 akvilónsky vojvoda (dnes kráľ Vodárstva) Ján Mikluš pre svoju budúcu nevestu Konstancu. Pôvodný kaštieľ nebol opevnený a stál na hore Kukla, no Mikluš ani Konstanca si ho nikdy neužili. V roku 1263 Mikluš uniesol Konstancu do svojho hradu v Akvilónii a kastelánom Červeného Kameňa menoval krutého Tiburcia, ktorý kaštieľ prestaval na hrad. Bohužiaľ, Tiburcius celé panstvo viac drancoval než zveľaďoval a v roku 1276 dokonca nechtiac vypustil z podzemného väzenia démona Lešija. Po tom, ako bol Lešij v roku 1277 porazený a opätovne uväznený Jarom Hájničkom, lesné bytosti pomocou svojich kúziel preniesli hrad na jeho dnešné miesto. Pánom hradu sa stal Jaro Hájniček, ktorý ho v priebehu Veľkej vodárskej vzbury (1280-1281) ubránil proti Miklušovým vojskám a po jeho smrti hrad pripadol Jarovmu synovi Svätoplukovi, ktorý mu vládne dodnes.  



Vlčie Skaly

Vlčie Skaly sú malá pohraničná dedina, ležiaca vo Fragmundských lesoch, blízko hradu Červený Kameň a Čreveného priesmyku, ktorý prepája Kráľovstvo Vína s nepriateľským Vodárstvom. Vďaka svojej polohe sa tu okrem dedinčanov vyskytuje aj množstvo dobrodruhov, vojakov, špiónov (kráľovských aj vodárskych) a ďalších zaujímavých osôb, ktoré prechádzajú okolo alebo tu plnia dôležité úlohy. Okrem toho v blízkosti dediny žijú lesné bytosti pod vedením veľkého ducha Lesovika, ktoré ochraňujú tajný elfský háj, ktorý je najposvätnejšou oblasťou lesa. Lesné bytosti a dedinčania často vedú spory, najmä kvôli poľovaniu a ťažbe dreva vo Vlčích Skalách, no v prípade ohrozenia sa v minulosti vždy zomkli a navzájom si pomohli.

 

Vláda

Na čele dediny stojí tzv. vladyka, ktorý má rozhodujúce právomoci a jeho úlohou je udržiavať v dedine poriadok. Vladyka môže nakladať s dedinskou pokladnicou a menovať rôznych ľudí do významných funkcií, tiež mu podlieha kapitán Vlčej stráže. Vlčia stráž zodpovedá za dodržiavanie kráľovho zákona a má právomoc na území dediny a jej okolia zatýkať podozrivé osoby.   

 

Dôležité miesta

 

Krčma

Krčma je hlavným kultúrnym a spoločenským centrom Vlčích Skál. Stretávajú sa v nej miestni sedliaci, putujúci vojaci i dobrodruhovia na voľnej nohe a pri poháriku si navzájom vymieňajú svoje zážitky a príbehy. Krčmár Herbert Hrobár je chýrny kuchár a odborník na trpasličie pivo, vďaka čomu je v krčme takmer neustále plno. Samotná budova krčmy je postavená z čarovného dreva, pochádzajúceho zo svätého hája lesných bytostí, vďaka čomu nezhorela, keď Vlčie Skaly v zime roku 1316 spustošil drak.   

 

Kancelária vladyku

Jednou z najdôležitejších inštitúcií v dedine je Kancelária vladyku, nachádzajúca sa na dolnom konci, pri spodnej bráne. V kancelárii úraduje (ako inak) vladyka, vedú sa tu dôležité obchodné a politické rokovania a bežní dedinčania sa sem dostanú len zriedkakedy.  

 

Banka

Miestna pobočka Kráľovskej banky sídli v budove hneď vedľa kancelárie vladyku. Počas úradných hodín tu zasadá bankár, ktorý sprostredkúva väčšinu obchodných transakcií, vedie záznamy o účtoch bohatých dedinčanov a disponuje finančnou hotovosťou, ktorú je možné (v rozumnej miere) z účtu vybrať, prípadne získať pôžičku.

 

Budova Cechu strát a nálezov

Hlavné sídlo kontroverzného Cechu strát a nálezov sa nachádza na opačnej strane dolného konca Vlčích Skál a pravidelne je tu možné zastihnúť cechmajstra alebo ním povereného príslušníka cechu. Ak sa vám v poslednej dobe niečo dôležité stratilo, prípadne ste niečo cenné našli, neváhajte a zastavte sa v cechu, školení pracovníci vám tam poradia ako postupovať.  

 

Lazaret

Na čistinke za dedinou sa v budove bývalej pevnosti nachádza známy lazaret ,,Nemilosrdní bratia”, prevádzkovaný liečiteľskou organizáciou Červený pohár. V lazarete pracujú najkvalifikovanejší liečitelia a felčiari, schopní liečiť choroby a rôzne formy zranení. V lazarete  tiež môžu získať liečiteľskú kvalifikáciu mladí nádejní liečitelia, snažiaci sa uchytiť v odbore.

 

Svätyňa meteoru

Po tom, ako pred rokmi do bývalej morovej jamy z neba spadol meteorit, toto miesto sa od základu zmenilo. V okolí meteoru bola postavená svätyňa a o jeho magické vlastnosti sa začali zaujímať mágovia. V roku 1318 bolo vo Vlčích Skalách dokonca zriadené detašované pracovisko Vysokej školy magických umení (VŠMU) s cieľom preskúmať meteor a analyzovať jeho magické vlastnosti. Toto miesto je často využívané aj laickou verejnosťou pri rôznych rituáloch, magických a náboženských obradoch, no mágiu svätyne tiež v minulosti zneužil aj temný kult démona Lešija.      

 

Lesný kruh

Jedným z významných miest v lesoch v okolí Vlčích Skál je tzv. Lesný kruh, miesto mieru a pokoja, kde sa lesné bytosti stretávajú s druidmi, rozjímajú a vzývajú lesného ducha Lesovika. Do Lesného kruhu môžu vstúpiť aj ľudia a iné bytosti, no nesmú so sebou niesť zbrane, ani mať v srdci nenávisť k prírode. V Lesnom kruhu je preto možné komunikovať s vílami a druidmi, ktorí inak väčšinu svojho času trávia vo Svätom háji, ktorý je posvätným miestom lesných bytostí a ľudia ani iné národy doň nesmú vkročiť.    

 

Trolie skaly

Hlbšie vo Fragmundských lesoch, no jednako blízko Vlčích Skál, sa nachádzajú Trolie skaly, miesto, kde dlho sídlil miestny kmeň trolov. Trolovia sú nebezpeční pre všetky ostatné národy, takže ľudia, trpaslíci aj lesné bytosti sa tomuto miestu radšej vyhýbajú. Dávno pred príchodom trolov stála uprostred Trolích skál Lešijova stará pevnosť, ktorej zvyšky je dodnes možné nájsť medzi skalami a z útrob ktorej v roku 1317 vypochodovala proti Vlčím Skalám armáda duchov pod vedením samotného Vlada Krvimlata. Odkedy bol Vlad porazený, pevnosť sa postupne rozpadá a do skál sa vrátili divoké tvory.

 

Známe osobnosti

 

Herbert Hrobár, vrchný krčmár Vlčích Skál.

André Goldstein, šľachtic a vladyka Vlčích Skál.

Bombastus van Hohenheim, projektor detašovaného pracoviska Vysokej školy magických umení (VŠMU) vo Vlčích Skalách s cieľom preskúmať magické vlastnosti meteoru.

Kruppe al Hazzali, šľachtic z významného norveidského rodu a cechmajster Cechu strát a nálezov.

syr A’remen F’astes, statočný rytier, ocenený Rádom Červeného Kameňa a osobný priateľ vojvodu Hájnička.

syr Maho Jakotyč, kapitán kompánie zbrojnošov, ocenený Rádom Červeného Kameňa.

Karol Krčmár, hlavný hrobár Vlčích Skál, naslovovzatý odborník na hĺbenie hrobov a stavbu krýpt, za rozumnú cenu tiež ponúka životnú poistku.

Boris Toliar, bývalý najbohatší muž Vlčích Skál a šíreho okolia, ex-vladyka a aktuálne zúbožená ľudská troska, ktorá prišla o všetko.

Janko Mrena, miestny poštár a doručovateľ balíkov, doručuje rýchlo a všade.

Serafína Zubatá, smrť.

 

Významné rody

 

Rod Saether

Jedná sa o šľachtický rod pôvodom z ďalekého DornFelderu, ktorého zástupkyňou vo Vlčích Skalách bola bývalá vladyka dediny Lady Violet.

 

Rod McEesh

Horali z rodu McEeshovcov žijú najmä vysoko v kopcoch Vysočiny, rozprestierajúcej sa nad Vlčími Skalami. Majú radi whisky, ovce a ľahko zarobený dukát, občas sa pripletú do podozrivých obchodov, no málokedy im niekto niečo dokáže. Mnohí príslušníci tohto rodu patria medzi chýrnych zbabelcov a naničhodných povaľačov. Tradične sú oblečení do červených károvaných kiltov a nosia tiež barety s pierkom.

 

Rod Neronethi

História rodu Neronethi siaha do dôb, kedy ešte Kráľovstva Vína nebolo. Do tejto časti zeme prišli v potrebe zachrániť mladú vznešenú elfku, nevestu najstaršieho syna hlavy rodu, ktorý výpravu viedol. Podarilo sa im to, no nikdy sa už z Fragumndských lesov nevrátili. Elfom rodu Neronethi údajne prúdi v krvi stará mágia a patria medzi najvznešenejších elfov v kráľovstve. Od slávneho cestovateľa a dobrého priateľa kráľa, baróna Rozentramína, získali písomné uznanie svojho postavenia medzi šľachtou kráľovstva. Po opätovnom potvrdení tohto stavu vojvodom Hájničkom dostali od neho dokonca aj správu nad stále divokými Fragmundskými lesmi, kde v priebehu rokov zjednocujú jednotlivé elfské kmene a opätovne objavujú svoju zašlú slávu.

 

Dejiny

Pôvodnú osadu Vlčie Skaly založil v roku 1266 vlčí muž, ktorého neskôr ľudia začali nazývať Vlkoňom. Posledný vladyka Vlkoň tvrdil, že prvú osadu zakladal jeho dedo a neskôr jej vládol jeho otec, no starejší by prisahali, že všetci traja vyzerali úplne rovnako, preto sa o Vlkoňovcoch hovorí, že sú v skutočnosti jediná osoba - vlkolak žijúci neľudsky dlho. V čase založenia Vlčích Skál bol Vlkoň služobníkom démona Lešija, no neskôr sa od jeho temnoty oslobodil a napokon pomohol Jarovi Hájničkovi v roku 1277 démona zahnať. Prvý Vlkoň z rodu Vlkoňov údajne zomrel v roku 1280 počas Veľkej vodárskej vzbury, v boji proti Vodárstvu. Po tom, ako sa v roku 1281 vodárske vojská stiahli z oblasti Fragmundských lesov, Vlkoňov údajný syn Vlkoň znovu založil dedinu, ktorá bola v roku 1295 terorizovaná kmeňmi divých Malrogov, no jej dočasný koniec priniesol až rok 1298, kedy údajne v dôsledku tzv. Jonášovej kliatby dedinu opustili takmer všetci obyvatelia. Nový život jej vdýchol až Vlkoň, údajný syn Vlkoňa a vnuk Vlkoňa, ktorý ju obnovil v roku 1310 a stal sa jej prvým vladykom. Od tých čias zažívajú Vlčie Skaly obdobie nevídanej prosperity, ktoré bolo nakrátko prerušené v zime roku 1316, keď bola dedina spustošená drakom. Drak spustošil dedinu potom, ako sa vyslobodil z dračej kobky pod hradom Červený Kameň, čo mnohí dávajú za vinu kastelánovi Feliciánovi Zachovi.        

 

Vladykovia Vlčích Skál

1312 - 1313 vladyka Vlkoň, syn Vlkoňa, vnuk Vlkoňa

1313   miestodržiteľ Ulrich von Wolfurt

1313 - 1314 Kruppe al Hazzali z Norveidu

1314   Alessio di Maria Niccolo Pietra Francesco Merlotini

1314 - 1315   prostý vidiečan Marek Vinohradník

1315 - 1317 lady Violet Saether z Dornfelderu

1317   bača Miško

zima 1317- leto 1318  Boris Toliar

leto 1318 - súčasnosť Andrée von Goldstein

» Menej

Rasy a národy

V Kráľovstve žijú najmä ľudia, no v lesoch je možné stretnúť elfov, ktorí sú chýrni speváci, tanečníci a lukostrelci, či víly a ďalšie lesné bytosti. V horách žijú permoníci a trpaslíci, známi baníci a kováči, ktorí navyše varia skvelé pivo. V húštinách a medzi skalami striehnu trolovia, vlkolaci a divosi, po zotmení z tmavých kútov vyliezajú démoni. Každá rozprávková postava si tu určite nájde svoje miesto.

Ak je cieľom vašej postavy záchrana lesa pred tajomným zlom, staňte sa elfom alebo vílou! Celkom určite nájdete medzi lesnými bytosťami mnoho spojencov a pomocníkov. Prestíž vášho tajného receptu na najlepšie pivo v Kráľovstve zaručene zasa zvýši fakt, že ste dedičom starého trpasličieho rodu. Výber správnej rasy vám môže otvoriť dvere k zaujímavým spojenectvám a informáciám, ku ktorým sa iné postavy nedostanú.     

» Viac

 

Ľudia

Obyvateľstvo Kráľovstva Vína (ale aj vedľajšieho Vodárstva) tvoria najmä ľudia, žijúci vo všetkých jeho oblastiach a krajoch. Väčšinou sú to sedliaci, remeselníci či obchodníci, no v pohraničí je možné natrafiť na regimenty vojakov, či dobrodruhov na voľnej nohe. O príslušníkoch starých šľachtických rodov (vinároch) sa hovorí, že im víno dodáva silu a dlhovekosť, o akej sa obyčajným ľuďom môže len snívať. Bohatí ľudia a šľachta sa združujú najmä vo veľkých mestách, no mladí šľachtici s dobrodružnou povahou sa občas vyberajú aj do nebezpečných pohraničných krajov aby zažili skutočné dobrodružstvo.

Mená  

  • (Červený kameň): Mojmír Handrigula, Jarmulka Guličková, Dubák Korytník, Tekla Lopúchová
  •  (Kráľovské mesto): Wolfgang Zwiebel, Annemarie Cabaret, Phelipe de langosh, Giselle Schunke
  • (Rizlingsdorf): Wulfric Bomberson, Johana Samsonia, Imrich Rubstrom, Freya Malasom
  • (Norveid): Hnida al Burkha, Chabzda ibn Pasha al Shasha, Hazi Rashi al Bambi, Mazda ush Kushuj
  • (DornFelder): Pietro Scapallo, Lucia di Cobrazz, Bombini Pagnazi, Francesca Sizabella   

 

Elfovia

Elfovia sú menej nápadnou, ale napriek tomu početnou skupinou obyvateľstva Kráľovstva Vína. Najpočetnejšia elfská komunita obýva Fragmundské lesy na východnej hranici kráľovstva, v ktorých udržiava starú kultúru založenú na spriaznenosti s prírodou a lesnými bytosťami. Lesní elfovia sa tešia priazni mocného lesného ducha Lesovika a napriek ich známej láske k poézii, tancu a čajovému pečivu vedia tiež byť veľmi nebezpeční na bojovom poli. Najváženejší elfskí umelci a bojovníci patria k rodu Neronethi, ktorý má v úcte aj samotný vojvoda Svätopluk Hájniček. Okrem Fragmundských lesov je možné elfov stretnúť aj v ďalších oblastiach Kráľovstva Vína – v DornFelderi má sídlo známa elfská akadémia maliarov a v Kráľovskom meste je nesmierne obľúbený elfský kankánový súbor. V susednom Vodárskom kráľovstve elfovia obývajú najmä Lesy divej vínnej révy a mnohí z nich sú verní Vodárskemu kráľovi Jánovi Miklušovi. Podobne ako ľudia, aj elfovia radi pijú víno a veľmi dbajú na dodržiavanie starých rodových tradícií.

Mená: Melindor Tel'arman, Fealiel Nilfalgir, Idoelas Seadvaan, Sienwen Gwerendthon, Livandil Hav'lokien, Erinwin Leveandas, Nordir Beanth'nar, Ilwe Mieil'nar, Kalean Rovindal, Lenis Itiem'silth

 

Trpaslíci

Trpaslíci zdanlivo tvoria menšiu skupinu obyvateľov ako elfovia, no je to tak najmä preto, že trávia značnú časť svojho života pod zemou. Najväčšia trpasličia komunita v Kráľovstve Vína žije v horách na Polostrove chmeľu, ktorý sa nachádza na ďalekom juhozápade (blízko mesta Norveid). Trpaslíci patria medzi najväčších odborníkov v oblasti baníctva, spracovania drahých kovov, opravy záhradkárskeho náčinia a bratovražedných vojen. V mestách sa trpaslíci často venujú architektúre a najmä na juhu kráľovstva sú veľmi populárne trpasličie pivovary. Láska trpaslíkov k pivu je dlhodobo spojená s ich náboženskými zvyklosťami, keďže väčšina z nich vyznáva vieru v Pramatku, ktorá podľa trpasličej vierouky priniesla svetu práve tento nápoj. Hlavy vážených trpasličích rodov sa tiež venujú obchodu a veľmi si zakladajú na dodržiavaní dohôd (trest za porušenie akejkoľvek trpasličej zmluvy zahŕňa máchnutie sekerou).

Mená: Zlatobij Ozembuch, Sľuda Lomová, Mithril Kremenec, Bridlica Kamenárová

 

Hobiti

Hobiti žijú najmä v dedinách a mestečkách Žitnej nížiny, kde vytvárajú previazané komunity, dbajúce o životné prostredie, vzhľad svojich príbytkov a verejných priestranstiev. Najmä v dôsledku ich miernej povahy, láske k rodinným kronikám a zvyku nosiť nohavice s trakmi ich len málokedy človek zahliadne v pohraničí alebo na iných nebezpečných miestach, no nie je to úplne nemožné. Láska hobitov k pestovaniu tabaku a fajčeniu viedla v minulosti k vzniku niekoľkých skupín organizovaného zločinu a hovorí sa, že niektorí členovia bohatých hobitích rodín dodnes dodávajú nepovolené látky podsvetiu Kráľovského mesta. Väčšina hobitov sa však venuje poľnohospodárstvu, literatúre, či právnickému remeslu, v ktorých sú uznávaní odborníci. V celom kráľovstve sú tiež známe hobitie múzeá, plné vzácnych artefaktov z dávnej i novodobej histórie.      

Mená: Dindo Vechtík, Fialka Krumpľová, Petržlen Ružička, Bedľa Podkovičková

 

Trolovia

Trolovia sú zdivočelí ľudia, ktorí za dávnych čias odmietli prijať výdobytky ľudskej civilizácie a vrátili sa k primitívnemu kmeňovému usporiadaniu spoločnosti. Žijú najmä v hlbokých lesoch (vrátane Fragmundu) a k civilizovaným národom sa správajú agresívne. Trolom velia náčelník a šaman, ostatní členovia klanu sú bojovníci alebo zberači plodov, podľa potreby môžu dostávať aj iné jednoduché úlohy. Trolovia sa dorozumievajú skomolenou ľudskou rečou a za určitých okolností je možné s nimi uzatvoriť jednoduché dohody, hoci sú veľmi nespoľahliví. Uctievajú prírodné sily a vlastných trolských bohov, ktorí sú jedineční pre daný kmeň.   

Mená: Kameňotrol, Drevotrol, Skazotrol, Bleskotrol

 

 

Lesné bytosti             

V lesoch Kráľovstva Vína žijú okrem elfov a trolov ďalšie lesné bytosti. Patria medzi ne lesní škriatkovia, bludičky, vínne víly, nymfy, dryády, satyrovia a ďalší. Väčšina týchto bytostí si ctí veľkého lesného ducha Lesovika a spolu s ním zveľaďuje les, stará sa o stromy a bojuje proti rozširujúcej sa ľudskej civilizácii. Lesné bytosti najlepšie vychádzajú s elfmi, ale ktokoľvek, komu leží na srdci dobro lesa a prírody s nimi nájde spoločnú reč.

Mená: rôzne

 

Ďalšie bytosti

Okrem spomínaných rás a národov žije v Kráľovstve Vína množstvo ďalších tvorov, vrátane nebezpečných Malrogov, ľstivých goblinov, tajomných džinov a vodníkov, či nezbedných čertov. Týchto tvorov je spravidla v kráľovstve príliš málo, aby vytvorili celé komunity, no jednotlivci sa sem-tam objavujú a ich zvláštne vlastnosti a schopnosti im umožňujú žiť v blízkosti ľudí.   

Mená: rôzne

» Menej

Spoločnosť

V kráľovstve vládne kráľ, toho času Pataj I., ktorého poddanými sú všetci obyvatelia ríše. V jeho mene konajú vážení šľachtici, pochádzajúci z mocných rodín Kráľovstva. Medzi poddanými nájdeme sedliakov, remeselníkov a obchodníkov, na okraji miest a v lesoch prežívajú tuláci. V pohraničí sa často nachádzajú vojaci a dobrodruhovia na voľnej nohe, osamelí rytieri, či lúpežníci.

Ak má vaša postava politické ambície, je výhodné ak je šľachtického pôvodu, pretože tak ľahšie získa vplyv a môže disponovať potrebným množstvom majetku. Naopak, šľachta a bohatí obchodníci sú často terčom lúpeží, únosov či vrážd, takže ak sa pokúšate utajiť vaše plány pred svetom, postava nenápadného sedliaka oblečeného v starom deravom vreci vám môže pomôcť uniknúť neželanej pozornosti.

» Viac

 

V Kráľovstve vína sa môžeme stretnúť s týmito spoločenskými vrstvami:

  1. Kráľ a kráľovský dvor
  2. Šľachta
  3. Rytieri
  4. Obchodníci a remeselníci
  5. Kňazi a duchovenstvo
  6. Mágovia
  7. Sedliaci a pospolitý ľud
  8. Dobrodruhovia  

 

Kráľ a kráľovský dvor

Najvyššou autoritou a z moci Praotcovej vládcom v Kráľovstve Vína je kráľ, toho času Pataj I. z rodu Šukajovcov, ktorý má k dispozícii všetku zákonodarnú, súdnu aj výkonnú moc. Jeho Kráľovský majestát je podporovaný mocnými šľachtickými rodmi, vládnucimi v jednotlivých oblastiach kráľovstva a disponujúcimi vlastnými zdrojmi a prísahou viazanými vazalmi (v niektorých prípadoch sú títo šľachtici takmer rovnako silní ako samotný kráľ). Kráľ sídli v Kráľovskom meste na severe, odkiaľ prostredníctvom svojich správcov v jednotlivých veľkých mestách spravuje celé kráľovstvo. Druhým najvyšším mužom kráľovstva je kráľovský správca, toho času Nikolaj Aulitij, ktorý sa rozpráva priamo s kráľom a môže čiastočne ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Menej významné rozhodnutia kráľ dokonca necháva úplne v kompetencii správcu. Okrem kráľa sídli v Kráľovskom meste aj tzv. kráľovský dvor, ktorý sa skladá z významných šľachticov, prislúchajúcich k urodzeným vinárskym rodom. Medzi najvýznamnejších kráľových dvoranov patria Ragnar von Rizlingsdorf, syn Herberta von Rizlingsdorf, správcu Rizlingsdorfu, Aurelio Merlotini, najstarší syn a dedič urodzeného Armanda Merlotiniho a Adalbert Vasil, vnuk slávneho Vasila vzduchoplavca. Okrem nich patria medzi dvoranov príslušníci všetkých ostatných významných rodov. Právomoci jednotlivých členov kráľovského dvora sú síce obmedzené, no jednotlivci, ktorí si v minulosti získali kráľovu priazeň, pre seba dokázali získať aj veľkú moc v rôznych oblastiach kráľovstva. Hovorí sa, že v súčasnosti má spomedzi dvoranov ku kráľovi najbližšie práve Ragnar von Rizlingsdorf. Samotný kráľ Pataj I. je vôbec prvým kráľom, ktorý nepochádza zo starého vinárskeho rodu a jeho krv tak údajne nie je posvätená Praotcom. Vďaka tomu o ňom niektorí (najmä Vodársky kráľ Ján Mikluš) tvrdia, že nie je pravým kráľom a nemá právo sedieť na tróne.         

 

Šľachta

Významné postavenie v Kráľovstve Vína má šľachta. Šľachtický titul je dedičný vo všetkých starých vinárskych rodoch, ale môže byť udelený aj neurodzenému človeku, v prípade, že sa vyznamená vernosťou kráľovi, poctivosťou a statočnosťou. Šľachtické tituly môžu udeľovať so súhlasom správcu danej oblasti kráľovstva (v prípade Vlčích Skál je ním Svätopluk Hájniček) miestni šľachtici. Šľachtický titul býva často spojený s peňažným darom alebo nadobudnutím nehnuteľného majetku, ale nie je to pravidlo. Existuje mnoho rôznych šľachtických titulov (na čele panstva obvykle stojí miestny zemepán, na čele grófstva gróf a na čele vojvodiny vojvoda), no pravidlá správania sa neurodzeného človeka ku šľachticovi sú pre všetky tituly spoločné. Neurodzení ľudia pri stretnutí s príslušníkom šľachtického stavu musia zložiť pokrývku hlavy a úctivo sa pozdraviť. V rozprave má slovo šľachtica vždy väčšiu váhu ako slovo neurodzeného človeka a na najnižšej úrovni (dedinské spory) môžu šľachtici tiež vykonávať povolanie sudcov. Medzi povinnosti šľachticov patrí najmä poslušnosť k správcovi územia, na ktorom sa práve nachádzajú, preto každý šľachtic nachádzajúci sa vo Vlčích Skalách podlieha príkazom Svätopluka Hájnička. Pri neuposlúchnutí daného príkazu je dotyčný šľachtic predvedený priamo pred najvyšší súd v Kráľovskom meste, ktorý podobné prehrešky spravidla prísne trestá.     

 

Rytieri

Rytiersky titul je možné získať najmä za vyznamenanie sa na bojovom poli, preukázanú vernosť a obetavosť. Udeliť ho môžu zo súhlasom správcu oblasti (v prípade Vlčích Skál je ním Svätopluk Hájniček) všetci šľachtici, a tiež rytieri po dosiahnutí päťdesiateho roku života. Rytiersky titul neradí svojho držiteľa medzi šľachtu, ale stavia ho nad neurodzeného človeka. Rytier pri preberaní svojho titulu prisahá vernosť kráľovi a zasväcuje svoj meč ochrane slabých a bezbranných. V Červenokamenskom panstve sú rytieri vyznamenaní rádom Červeného kameňa, ktorý im má naveky pripomínať ťarchu rytierskej prísahy a vyžaduje sa od nich aby ho pri ceremoniálnych príležitostiach nosili na sebe. Porušenie rytierskej prísahy sa v kráľovstve prísne trestá a okrem odňatia titulu môže byť jeho dôsledkom celé spektrum rôznych trestov, vrátane trestu najvyššieho. Neurodzení ľudia majú povinnosť oslovovať rytiera titulom „syr“ a prejavovať mu náležitú úctu, v opačnom prípade ich rytier môže za ich správanie primerane potrestať.    

Zoznam rytierov menovaných so súhlasom Svätopluka Hájnička vo Vlčích Skalách:

  • syr Maho Jakotyč, kapitán slobodnej rytierskej kompánie (bývalá družina grófa Erdudyho)  
  • syr Remeň F’Astes, udatný bojovník a verný priateľ vojvodu Hájnička

 

Obchodníci a remeselníci

Spomedzi neurodzených ľudí sa najväčšej úcte tešia bohatí obchodníci, majstri remesiel a hlavy významných cechov a spolkov. Významnosť obchodníckej vrstvy je založená najmä na jej bohatstve, ktoré mnohokrát prevyšuje majetky šľachticov. Práve vďaka tomuto faktu si bohatí obchodníci a cechmajstri často vybavia šľachtický dekrét výmenou za finančnú hotovosť. Medzi kľúčové obchodnícke komodity v Kráľovstve vína patrí víno, drevo, železo, múka a ryby. Príslušníci bohatej obchodníckej vrstvy si môžu kupovať miesta v správnych radách miest a veľkých podnikov a udržiavať si vlastné ozbrojené gardy, ktoré ale v prípade potreby podliehajú veleniu kráľovského správcu v danej oblasti.  

 

Kňazi a duchovenstvo

Kňazi majú v Kráľovstve Vína špecifické postavenie, a to bez ohľadu na to, ku ktorej cirkvi patria, pretože sú považovaní za advokátov duší zosnulých pred samotnou smrťou. Medzi prostým ľudom, ale aj u väčšiny šľachticov sa považuje za veľmi hrubé a odsúdeniahodné, ak sa niekto neúctivo správa k vysvätenému kňazovi alebo kňažke akéhokoľvek náboženstva. Samozrejme platí, že úctivé správanie musí byť obojstranné. Neurodzení ľudia väčšinou kňazov a kňažky oslovujú titulom „otče“, resp. „matka“, no samotné kňazské povolanie nie je späté so žiadnym svetským titulom. Od dobrých ľudí na každom stupni spoločenského rebríčka sa očakáva zbožnosť a úctivé správanie ku kňazom, v prípade bohatých mešťanov a šľachticov sú samozrejmosťou milodary na chod cirkvi. V prípade, že náboženský vodca podnecuje nenávistné správanie ku kňazom iného náboženstva, väčšina ľudí na to reaguje s nevôľou, pretože ublížiť kňazovi podľa povier prináša sedem rokov nešťastia.

 

Mágovia

Mágovia nie sú samostatnou spoločenskou skupinou, no obyvatelia kráľovstva ich tak v niektorých krajoch vnímajú. Pokiaľ mág nedisponuje šľachtickým alebo rytierskym titulom, považuje sa za neurodzeného a jeho váženosť v spoločnosti veľmi závisí na tom, aké panujú v danej oblasti zvyky. V niektorých oblastiach a najmä veľkých mestách sú mágovia vážení pre ich znalosti a schopnosti, ktoré môžu priniesť mnoho dobrého a zároveň predstavujú nebezpečenstvo pre tých, proti ktorým by mohli byť použité. Na zaostalom vidieku sa však mágov dodnes obávajú, v niektorých oblastiach pred nimi zatvárajú dvere a vyháňajú ich z dedín. Vo Vlčích Skalách obyvatelia prijímajú mágov bez problémov, vďaka čomu bolo možné založiť tu detašované pracovisko Vysokej školy magických umení (VŠMU). Platí však, že spoľahlivý mág musí byť certifikovaný a riadne zaregistrovaný na VŠMU, inak hrozí, že sa jedná o šarlatána. Medzi neregistrovaných dobrodruhov s magickými schopnosťami patria najmä bosorky a zaklínači s odôvodnením, že mágia je umenie, nie veda, teda pre praktizujúcich nie je potrebná akademická kariéra. V každom prípade sú takíto neregistrovaní mágovia často považovaní za podvodníkov a pri jednaní s nimi je potrebné byť opatrný.    

 

Sedliaci a pospolitý ľud

Najnižšou vrstvou spoločnosti sú sedliaci, roľníci a ďalší obyvatelia kráľovstva, ktorí nedisponujú titulmi ani veľkým majetkom. Títo platia dane kráľovi, majú brannú povinnosť a sú podriadení miestnej šľachte. Sedliaci nemajú veľké právomoci, ale rovnako im nesmie byť bezdôvodne ublížené. V prípadoch, kedy sa kráľ dozvedel o zneužívaní moci miestnej šľachty a šikane pospolitého ľudu zo strany mocných, už mnohokrát vyvodil prísne dôsledky.  

 

Dobrodruhovia

Medzi dobrodruhmi nájdeme obyvateľov zo všetkých vrstiev spoločnosti, vrátane rytierov, šľachticov, či kňazov. Nejedná sa totiž o samostatnú spoločenskú vrstvu, ale o životný štýl. Dobrodruhovia obvykle nepracujú na jednom mieste, ale cestujú krajinou a robia to, čo dokážu najlepšie. Mnohí sa dávajú na dráhu žoldnierov, či potulných zaklínačov, ktorí vyberajú peniaze za služby v boji, alebo si nechávajú zaplatiť za použitie svojich magických schopností. Mnoho dobrodruhov je v súčasnosti možné stretnúť na východnej hranici kráľovstva, kde je v dôsledku neustálych potýčok s Vodárskym kráľovstvom pre všetkých práce dosť.   

 

» Menej

Cechy a spolky

Medzi významné organizácie v Kráľovstve patria cechy, ktoré združujú rozličných remeselníkov, ale hovorí sa, že pod rúškom tajomného názvu “Cech strát a nálezov” sa ukrýva sieť organizovaného zločinu. Významné postavenie zastáva gilda Mechanikum, zaoberajúca sa konštrukciou vzducholodí, či Spoločenstvo vlkov, združujúce hrdinov a rytierov. Pošepky sa hovorí o tajných spolkoch Slobodovinárov, či nepriateľských Vodnákov.   

Chcete na LARPe predviesť vaše remeselné zručnosti? Cechy kováčov, tesárov, bylinkárov, či dokonca alchymistický cech vás radi prijmú medzi seba. Chcete sa stať špiónom, či detektívom pôsobiacim v utajení? Vaše služby určite prijmú utajené skupiny Slobodovinárov, či Vodnácke špionážne jednotky, operujúce na území Kráľovstva. Ak sa chystáte na hrdinskú výpravu, môžete dobyť slávu pre Spoločenstvo vlkov, ktoré vám určite bude oporou.

» Viac

 

Na území kráľovstva pôsobia tieto významné cechy a organizácie:

  1. Cech alchymistov
  2. Červený pohár
  3. Veľký banícky cech
  4. Cech strát a nálezov
  5. Gilda Mechanikum
  6. Pudmerická univerzita
  7. Spoločenstvo vlkov
  8. Rád Frankovkánov
  9. Rád Merlotiek
  10. Slobodovinári
  11. Vodnáci

 

Cech alchymistov

Cech alchymistov je vôbec prvým oficiálnym spolkom združujúcim mágov na území Červenokamenskej vojvodiny. Existoval ešte pred zriadením Vysokej školy magických umení (VŠMU) a na jeho čele stáli okrem iných aj vynálezca elixíru radosti Brušd az Da z Norveidu a najznámejší zberateľ magických textov Minim Sledilov. S nástupom VŠMU však cech stratil na význame a v dnešnej dobe sa hlavou cechu automaticky stáva vedúci katedry alchýmie. Medzi pospolitým ľudom sú členovia cechu stále do určitej miery uznávaní a obávaní, keďže alchymistické elixíry lásky v minulosti prispeli k uzavretiu množstva nefunkčných manželstiev.    

 

Červený pohár

Červený pohár je najväčšia zdravotnícka organizácia, ktorá prevádzkuje lazarety, domy uzdravovania, sanatóriá a v čase vojny tiež poľné nemocnice v celom Kráľovstve Vína. Dôležitým aspektom činnosti liečiteľov Červeného pohára je školenie mladých adeptov, ktorí sa po jeho absolvovaní môžu stať samostatnými liečiteľmi alebo sa pridať k organizácii. Vyškolení liečitelia sú schopní efektívne tíšiť bolesť chorých a ranených, poskytovať liečbu známych ochorení a v prípade potreby sa tiež venovať výskumnej činnosti. V oblasti Vlčích Skál táto organizácia prevádzkuje známy lazaret “U nemilosrdných bratov”, ktorý poskytuje najlepšiu zdravotnú starostlivosť v širokom okolí.    

 

Veľký banícky cech

Tento cech patrí medzi najväčšie a najbohatšie spoločenstvá v Kráľovstve Vína. Združuje baníkov a hutníkov z celej Červenokamenskej vojvodiny a hovorí sa, že v okolí Terra Bozin spravuje najväčšie bane na meď a striebro v celom kráľovstve. Veľké majetky mu tiež prináša obria topásová baňa pod Lasičou horou severne od Červeného Kameňa. Na čele cechu stojí zemepán medeného panstva a richtár Terra Bozin, permoník Kvapeľ, ktorého do funkcie menoval ešte Jaro hájniček (legendárny bojovník a otec vojvodu Svätopluka Hájnička). Podstatnú časť riadne registrovaných členov cechu tvoria trpaslíci z významných baníckych rodín, ale patria doň aj ľudia a ďalšie národy žijúce v okolí. Veľký banícky cech udržiava dobré obchodné vzťahy s bohatými predstaviteľmi obchodníckej vrstvy, gildou Mechanikum a poprednými kráľovskými klenotníkmi, ktorí odoberajú veľkú časť vyťažených surovín.        

 

Cech strát a nálezov

Ako hovorí oficiálny popis činnosti tohto spolku, Cech strát a nálezov sa zaoberá nachádzaním stratených vecí a strácaním vecí nájdených. Medzi pospolitým ľudom má však dlhodobo kontroverznú povesť, najmä kvôli častým problémom pri preukazovaní pôvodu nájdeného majetku. Viacerí známi predstavitelia cechu boli v minulosti podozriví z rôznorodej trestnej činnosti, no väčšina podozrení napokon neviedla k odsúdeniu, a tak Cech strát a nálezov naďalej nachádza stratené veci v okolí Vlčích Skál.

 

Gilda Mechanikum

Pôvodne malá skupina remeselníkov z Kráľovského Mesta sústredená okolo Ferdinanda Vasila, ktorá sa ale v posledných rokoch rozrástla na veľké spoločenstvo s pobočkami vo všetkých veľkých mestách a detašovanými pracoviskami so stovkami zamestnaných mechanikov. Gilda mechanikum sa zaoberá predovšetkým konštrukciou vzducholodí, no medzi jej mnohé projekty patrí tiež vývoj jednoduchých poľnohospodárskych strojov a vojenskej techniky. Časť mechanikov tiež dlhé roky pracovala na projekte oživenia golema, ktorý sa podarilo realizovať v roku 1318 na detašovanom pracovisku v dedine Vlčie Skaly. Vedúci gildy Adalbert Vasil (vnuk slávneho vynálezcu Ferdinanda Vasila, zvaného vzduchoplavec) so po vzore svojho starého otca venuje najmä zdokonaľovaniu konštrukčných vlastností vzducholodí, z čoho plynú gilde najväčšie zisky. Medzi ďalších významných členov gildy patria Adalbertov bratranec Boris Vasil, ktorý je vedúcim divízie vyvíjajúcej samokonštruujúce sa stroje a kontroverzný Norveidský mechanik Razvas za Hlushim, ktorého skupina sa venuje vývoju banských ťažobných strojov v spolupráci s Veľkým baníckym cechom.         

 

Pudmerická univerzita

Najvýznamnejším centrom vzdelávania, vedy a výskumu v Červenokamenskej vojvodine je Pudmerická univerzita. Táto obrovská inštitúcia formálne sídli v Pudmericiach (nachádza sa tu arcijektorát, aula Dusimíra Kapišta a jedna z troch vysokých škôl) a na jej čele stojí arcijektor a zemepán Pudmerického panstva Koloman Fedor. Súčasťou univerzity sú tri vysoké školy, pričom medzi najvýznamnejšie patria Vysoká škola banských remesiel (VŠBaR) so sídlom v Terra Bozin, Vysoká škola Prírodných vied (VŠPV) vo Villa Modur a Vysoká škola magických umení (VŠMU) so sídlom priamo v Pudmericiach a novozriadeným detašovaným pracoviskom v pohraničnej obci Vlčie Skaly. Na čele každej vysokej školy stojí jektor, ktorý je podriadený arcijektorovi a v závislosti od počtu študijných odborov zodpovedá za daný počet fakúlt (jednotlivé fakulty majú na starosti plachtani). Za správny chod niektorých špecializovaných pracovísk zodpovedajú projektori, ktorí sú podriadení jektorom. Zamestnanci univerzity sa okrem vzdelávania študentov venujú najmä vedecko-výskumnej činnosti, pričom prestížne objavy sú publikované v popredných vedeckých časopisoch (Veda a Víno, Žurnál obskúrnych experimentov).

Vysoká škola banských remesiel (VŠBR)

Jektor: Skalotras Brizolit (absolvent Katedry hlbinnej ťažby chalcedónu)

Pre každého, kto to chce v baníckom remesle dotiahnuť vysoko a má záujem o slušnú pozíciu vo Veľkom baníckom cechu, je povinnosťou titul z VŠBR. Vysoká škola ponúka sedem rôznych fakúlt a dvadsaťjeden akreditovaných odborov v oblasti baníctva, obsluhy banských strojov, kormidlovania banských vozíkov, architektúry banských stavieb a ďalších významných študijných odborov. U popredných trpasličích rodín je VŠBR považovaná za prvotriedne vzdelanie a titul z tejto prestížnej vysokej školy zaručí na mnohých miestach kráľovstva váženosť aj neurodzenému človeku.

Fakulty:

  • Fakulta povrchovej ťažby
  • Fakulta hlbinnej ťažby
  • Fakulty banských vrtov
  • Fakulta architektúry a konštrukcie banských stavieb
  • Fakulta banských vozíkov
  • Fakulta konštrukcie a ovládania banských strojov
  • Fakulta klaustrofóbie a strachu zo závalov  

Vysoká škola Prírodných vied (VŠPV)

Jektor: Mojmír Pribylina (absolvent Katedry aplikovaného hubárstva)

Spoľahlivé a kvalitné vzdelanie na poli prírodných vied ponúka VŠPV už takmer päťdesiat rokov. Zakladateľom tejto vysokej školy bol svetoznámy kontroverzný vedec DarVín, ktorý je popri mnohých svojich objavoch na poli prírodných vied, mágie a mechaniky považovaný za vôbec prvého človeka, ktorý zostrojil funkčného golema (neskôr podľa jeho zápisov tento počin zopakovali mechanici z gildy Mechanikum). Zo širokej ponuky deviatich fakúlt je v súčasnosti najpopulárnejšou Fakulta lesnej komunikácie, ktorá sa však v posledných rokoch opakovane potýka s problémami pri obnovovaní akreditácie jednotlivých študijných programov.

Fakulty:

  • Fakulta teoretickej prírodovedy
  • Fakulta aplikovanej prírodovedy
  • Fakulta hubárstva
  • Fakulta ekosozológie a fyziotaktiky
  • Fakulta vinárstva
  • Fakulta pilného domajšieho a poľného hospodárstva
  • Fakulta chrobače a žúžalstva
  • Fakulta prírodných duchov a bôžikov
  • Fakulta lesnej komunikácie      

Vysoká škola magických umení (VŠMU)    

Jektor: Vitus Mort (absolvent Katedry obskúrnych zaklínadiel)

Na celom severovýchode Kráľovstva Vína je jednotkou vo vzdelávaní v oblasti mágie práve VŠMU. Mágovia registrovaní na vysokej škole majú prístup k študijným materiálom a možnostiam, o akých sa potulným zaklínačom a bosorkám môže len snívať. Na VŠMU Pudmerickej univerzity v minulosti študovalo niekoľko významných mágov, vrátane známeho zberača a archivára magických textov Minima Sledilova, či objaviteľa bleskového jambu Ulricha Paralensona. Prestíž tejto vysokej školy neustále rastie, čoho dôkazom je aj novozriadené detašované pracovisko v dedine Vlčie Skaly, ktoré sa venuje najmä štúdiu vlastností magického meteoru, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti dediny.

Detašované pracovisko VŠMU - Vlčie Skaly

Projektor: Bombastus van Hohenheim  (absolvent Katedry bombastických kúziel)      

Hlavným vedeckým zámerom detašovaného pracoviska je štúdium magického meteoru, no okrem toho tiež zodpovedá za registráciu praktizujúcich mágov a licencovanie ich výkonov, konštrukciu a analýzu nových kúziel a vedecko-popularizačné aktivity. Záujemcovia o štúdium magických umení si môžu priamo vo Vlčích Skalách vybrať zo šiestich pracovísk a nevyčísliteľného množstva rôznych študijných programov.   

Fakulty:

  • Fakulta alchýmie
  • Fakulta runovej mágie
  • Fakulta zaklínania
  • Fakulta teoretickej mágie a etiky povolania
  • Ústav nejasných zaklínadiel
  • Ústav histórie a filozofie mágie

 

Spoločenstvo vlkov

Jedná sa o spoločenstvo nezávislých hrdinov, ktorí žijú podľa tvrdého kódexu cti, ktorý sa odvodzuje až k veľkému hrdinovi Bojanovi Kumsmodovi, zvanému Smelý. Vlkom sa môže stať ktokoľvek, kto zloží prísahu, že bude dodržiavať kódex. Spoločenstvá nemajú pevnú hierarchiu, skupiny dobrodruhov sa zhlukujú do takzvaných svoriek, podliehajúcich jednému veliteľovi, ktorý je pre všetkých zároveň učiteľom a patrónom. Ich cieľom kedysi bolo bojovať s temnotou a ochraňovať slabších, ale mnoho svoriek sa v dnešnej dobe stáva žoldnierskymi skupinami a pracujú pre každého, kto im dostatočne zaplatí.

 

Rád Frankovkánov

Frankovkáni sú ortodoxný mníšsky rád vyznavačov Praotca, ktorí sa venujú najmä štúdiu a ručnému prepisovaniu Svätých listov viničných, starostlivosti o chudobných a modlitbám. Na čele rádu stojí najvyššia cirkevná autorita Kráľovského Mesta, metropolita Rozlej XXI., ktorého podporuje aj samotný kráľ Pataj. Vo veľkom kláštore v Kráľovskom Meste mnísi vyrábajú najkvalitnejšie omšové víno, ktoré sa používa pri bohoslužbách na kráľovskom dvore. Medzi vysoko postavenými Frankovkánmi nájdeme mnoho druhorodených synov z významných rodín a nemanželských potomkov popredných politických predstaviteľov kráľovstva. Okrem Kráľovského Mesta majú Frankovkáni tiež silné postavenie v Rizlingsdorfe, kde vybudovali obrovský sirotinec (druhý najväčší po DornFelderskom sirotinci).

 

Rád Merlotiek

Rád Merlotiek je najväčším ženským mníšskym rádom v Kráľovstve Vína. Bol založený v DornFelderi a medzi jeho dlhoročných mecenášov patria predstavení rodu Merlotini, z ktorého tiež pochádza niekoľko významných matiek predstavených. Najznámejšou vodkyňou tohto rádu bola Matka Beatrice, vlastným menom Beatrice Merlotini, ktorá bola poprednou bojovníčkou za práva žien v kráľovstve a zaslúžila sa o to, že na čele rodu Merlotini stojí dodnes matka rodu, na rozdiel od väčšiny ostatných (patriarchálnych) vinárskych rodov. Merlotky sa venujú štúdiu histórie, náboženských obradov, organizujú verejné čítania zo Svätých listov viničných a podporujú umenie.       

 

Slobodovinári (tajný spolok)

O Slobodovinárskej lóži a jej vodcoch koluje v Kráľovstve Vína mnoho legiend, no máloktoré z nich sa zakladajú na dohľadateľných faktoch. Hovorí sa, že slobodovinársku lóžu založil ešte za čias cisárstva August Grál a združoval v nej popredných filozofov, vedcov a umelcov, ktorí stáli v pozadí záchrany starých vinárov pred cisárom Krebsom a jeho vojskom. V priebehu vekov do slobodovinárskej lóže údajne vstúpilo množstvo popredných predstaviteľov kráľovstva, vrátane kráľa Jana I., populárneho DornFelderského speváka Giuseppe Falshiniho a legendárneho Jara Hájnička. Väčšina z týchto tvrdení je však verejnosťou považovaná za konšpiračné teórie. Akú úlohu zohrali slobodovinári v novodobých dejinách kráľovstva, ani to, či je táto skupina aj v súčasnosti činná, nie je dodnes celkom zrejmé. Historici aj špekulanti tak pátrajú po slobodovinárskych tajomstvách a tajných skrýšach väčšinou márne, no z času na čas sa im podarí objaviť aj skutočné poklady.    

 

Vodnáci (tajný spolok)

Vodnáci tvoria širokú sieť tajných agentov, špiónov a sabotérov operujúcich najmä na východnej hranici Kráľovstva Vína s cieľom podkopať jeho celistvosť a pripraviť pôdu pre inváziu vodárskych vojsk. Vodnáci sa na území Kráľovstva Vína dobre maskujú a v pohraničí majú rozmiestnené tajné bunkre, v ktorých ukrývajú dôležité spisy s informáciami a zásoby zbraní. V minulosti sa hovorilo, že vodnácki agenti spôsobili veľký mor, ktorý si vyžiadal mnoho životov na strane Kráľovstva Vína i Vodárstva a infikovali kráľovské viniče chorobou vodnatielkou, no dodnes sa ani jedno z týchto obvinení nepodarilo preukázať. Ozbrojené zložky kráľovstva sú oprávnené vodnákov zatýkať a podrobovať výsluchu, no darí sa im to len v obmedzenej miere.

» Menej

Mestá kráľovstva

Hlavným mestom kráľovstva je Kráľovské Mesto, v ktorom sídli kráľ a najvyšší šľachtici (predstavte si Francúzsko alebo Nemecko v stredoveku). Na severozápade leží Rizlingsdorf, preslávený svojím kyslým vínom a nebojácnymi bojovníkmi (vikingská inšpirácia). Na severovýchode sa nachádza Červený Kameň, ležiaci na hranici s nepriateľským Vodárstvom (stredná Európa) a na juhozápade najväčší prístav Norveid (arabská a maurská inšpirácia). Najväčším mestom na juhovýchode je DornFelder, známy svojím červeným vínom (talianska inšpirácia).

Vyzerá kostým, ktorý ste si pre LARP pripravili akoby z vikingského oka vypadol? Neváhajte a staňte sa bojovníkom z Rizlingsdorfu! Chystáte sa zakryť moderný účes turbanom? Môžete byť obchodník alebo moreplavec z Norveidu. Rozhodli ste sa, že vaša postava bude doma v Červenokamenskom panstve, či dokonca priamo vo Vlčích Skalách? Určite nájdete s miestnymi spoločnú reč (najmä pri ohováraní cudzincov).

» Viac

Medzi najväčšie mestá v Kráľovstve Vína patria:

  1. Kráľovské Mesto
  2. Červený Kameň
  3. Rizlingsdorf
  4. Norveid
  5. DornFelder

 

Kráľovské Mesto

Počet obyvateľov: asi 4 000

Kráľovské Mesto je hlavnou metropolou (napriek tomu, že nie je rozlohou ani počtom obyvateľov najväčším mestom) Kráľovstva Vína. Dominantou mesta je Kráľovský hrad, v ktorom už tradične prebýva panovník spolu s kráľovským správcom a dvoranmi. Hrad je tiež najstaršou stavbou v meste, keďže jednotlivé meštianske rodiny začali osídlovať jeho okolie až potom ako sa doň natrvalo presídlil kráľ Jano I. V celom Kráľovstve je známa Révová ulica, ktorá končí priamo pod hradnou bránou a nachádzajú sa na nej paláce najbohatších obyvateľov mesta. Medzi tých patria najmä členovia rodu Šukajovcov, Rosentramínovcov a Vasilovcov. Na dolnom konci ulice sa nachádza známy Bohušov palác, v ktorom sídli Kráľovská banka a Veľká kráľovská burza, ktorá dohliada na špekulácie obchodníkov. Dole v podhradí sa nachádza Univerzita Jana I. Krásnojasného, druhá najväčšia univerzita v Kráľovstve s prestížnou vysokou školou obchodníckou (VŠO), sídliaca v Zámku deviatich veží (v každej veži sídli jektor jednej vysokej školy). Na oboch stranách rieky Ovary sa nachádzajú rozľahlé riečne prístavy a na druhom brehu bývajú chudobnejší mešťania. Stojí tu tiež Frankovkánska bazilika sv. Vavrinca z Vinohradu, ktorá je spolu s palácom metropolitu obohnaná parkánovým múrom a predstavuje hlavnú dominantu druhého brehu. V paláci sídli metropolita Kráľovského Mesta Rozlej XXI. Druhou najväčšou stavbou na druhom brehu je dielňa Vasila Vzduchoplavca, patriaca gilde Mechanikum, v ktorej najzručnejší mechanici konštruujú moderné vzducholode.  

       

Červenokamenské panstvo

Počet obyvateľov: asi 1 500

Červený Kameň je spolu s Červenokamenským panstvom najmenším z veľkomiest Kráľovstva Vína. Podobne ako Kráľovské Mesto, aj Červený Kameň bol pôvodne iba hrad, okolo ktorého postupne vyrástlo malé mestečko. Premena hradu na mesto však začala v prípade Červeného Kameňa oveľa neskôr, a tak sa dodnes v panstve stretávame skôr so statkami a jednoduchými domami, než palácmi a chrámami. Niekoľko honosných budov, napr. Zachovský zámok, ktorý dal postaviť v roku 1301 Eugen Zach, sa zatiaľ nachádza v tesnej blízkosti hradu, no tieto predstavujú skôr výnimky. Najvyššou autoritou na Červenom Kameni je vojvoda Svätopluk Hájniček, v prípade potreby zastupovaný kastelánom Feliciánom Zachom. Väčšina významných inštitúcií panstva je roztrúsená po okolitých mestečkách, a tak sa priamo na Červenom Kameni nachádzajú iba Hájničkovské kasárne spojené s Vojenskou školou Jara Hájnička, Katedrála sv. Opiáša Rizlingsdorfského, ktorá je najmenšou katedrálou kráľovstva, a rozľahlý lazaret Červená kvapka, v ktorom sa miestni felčiari a liečitelia starajú o chorých a ranených. V tomto lazarete sa tiež učia a záskavajú licencie mladí liečitelia.          

 

Rizlingsdorf

Počet obyvateľov: asi 3 000

Rizlingsdorf je jedným z najstarších miest Kráľovstva Vína. Dlhodobo je v správe mocného rodu Rizlingovcov, ktorí dali už pred viac ako sto rokmi postaviť jeho vysoké mestské hradby. Na okraji mesta sa na brale nad morom vypína neustále prestavovaná sedemhranná pevnosť, ktorú dal postaviť Johannes von Rizlingsdorf, prvý vládca Rizlingsdorfskej vojvodiny. Dole v meste je najväčším lákadlom pre mladých mužov Vojenská akadémia, ktorá produkuje najlepších vojakov v celom kráľovstve a najlepší z nich sa dostávajú do osobnej gardy vojvodu alebo v niektorých prípadoch priamo kráľa. V južnej časti mesta sa nachádzajú rozľahlé vinohrady, uprostred ktorých stojí starobylá budova lisovne a veľká vinárska dielňa, preslávená svojím kyslým vínom. Blízko veľkej východnej brány stojí Kúzelná veža, domov starého mága Baltazára, u ktorého sa učia deti s nadaním na mágiu.            

 

Norveid

Počet obyvateľov: asi 6 000

Norveid je najväčším mestom v Kráľovstve Vína, nachádzajúcim sa na juhozápadnom pobreží a v delte rieky Ovary. V centre mesta sa nachádzajú tri nádherné paláce, v ktorých sídlia patriarchovia rodov al Uma, al Hazzali a Aulitijovcov. Bohaté centrum mesta je prešpikované domami umenia, obchodíkmi a trhoviskami s čerstvými potravinami. V Norveide sa tiež nachádza najväčší prístav v celom kráľovstve a prekladisko medzi námornými a riečnymi loďami. Na morskom pobreží sa rozliehajú pozemky bohatých námorníckych škôl a Gabulova Univerzita, školiaca hudobníkov a spevákov. Na južnej strane mesta sa nachádza štvorpodlažný Dom trpasličieho piva, v ktorom sídlia prestížne pivovary Hlbinná dvanástka, Starý krompáč a Gorgoň. Na brehoch rieky Ovary smerom na východ sa ťahajú chudobnejšie oblasti, kde v malých chalúpkach a chatrčiach bývajú najchudobnejší obyvatelia. Na severnej strane mesta sídli Veľká liečiteľská akadémia, ktorá patrí medzi najprestížnejšie školy tohto typu a bohato ju sponzoruje rodina al Umovcov, ktorých predkovia ju pred mnohými rokmi založili.

      

DornFelder

Počet obyvateľov: asi 3 000

DornFelder vznikol spojením dvoch miest ležiacich na rôznych brehoch Červenej rieky - Dorn a Felder. Je najväčším mestom a strediskom juhovýchodu kráľovstva, centrom umenia a sídlom najváženejších vinárskych majstrov. DornFelderské červené víno sa dodáva aj na kráľov stôl a pochutnávajú si na ňom šľachtici všetkých významných rodov. Na severnej aj južnej strane mesta sa nachádza hrad (Dorn na severe, Felder na juhu) a na brehu rieky sídli slávna elfská Maliarska akadémia. Najvýznamnejším a najmocnejším rodom v meste je rod Merlotini, ktorý je známy svojou zbožnosťou a starostlivosťou o chudobných, vďaka čomu sa na západe Felderu nachádza najväčší sirotinec v kráľovstve a veľká Katedrála sv. Skorozbera z Angreštu.

» Menej

Významné rody

Najvýznamnejšou rodinou v Červenokamenskom panstve sú Hájničkovci. Jaro Hájniček sa preslávil tým, že s pomocu meča Samoseča porazil démona Lešija a zahnal ho pod vrch Kukla. V Kráľovskom meste sídli aktuálne kráľovský rod Šukajovcov a významné rodiny Rozentramínovcov a Pretzelmayerovcov. V Rizlingsdorfe vládnu Rizlingovci, v Norveide Aulitijovci a v DornFelderi rod Merlotini.

Má mať vaša postava mocných spojencov a veľké majetky? Nie je nič jednoduchšie ako stať sa dedičom rodu Pretzelmayerovcov. Chcete byť slávnym bojovníkom? Šermiarov z rodu Rizligovcov ich povesť predchádza na míle. Predstavujete si ako k vám vzhliadajú obyvatelia Vlčích Skál? Vaše tajné príbuzenstvo so Svätoplukom Hájničkom, ktorý vás oficiálne uznal za brata, vám k tomu určite dopomôže.

» Viac

 

Rody z Kráľovského vojvodstva

Kráľovské Mesto je hlavným mestom Kráľovského vojvodstva a aj celého Kráľovstva Vína. Je sídlom kráľa a mnohých bohatých šľachticov.  Okrem kráľa Pataja I. a jeho príbuzných z rodu Šukajovcov patria v tejto oblasti k najmocnejším rody Rosentramínovcov, Vasilovcov a Pretzelmayerovcov.

 

Rod Šuhajovcov

Bohatý a vplyvný rod, z ktorého pochádzali kráľovskí správcovia. V priebehu rokov vybudovali na kráľovskom dvore masívny byrokratický aparát a zbohatli aj výrobou a predajom papiera, ktorého recept si úzkostlivo strážia. Hlava rodu, Pataj I. je v súčasnosti kráľom Kráľovstva Vína, s čím niektorí šľachtici nesúhlasia, pretože rod Šuhajovcov ako jediný z významných rodov nepatrí medzi tzv. vinárov (staré rody, ktorých krv je údajne posvätená Praotcom vínnej révy).

Významné osobnosti:
Pataj I. Šuhaj (kráľ, 1264-)

Bývalý kráľovský správca, ktorý ešte počas panovania Jana III. nadviazal dobré styky s Rizlingsdorfom a Červeným kameňom. Po smrti kráľa ako správca vyhlásil Veľký snem správcov kráľovstva, na ktorom mal byť určený kráľ. Na tomto sneme sa mu podarilo presadiť svoje záujmy a neskôr bol sám korunovaný za kráľa. Súčasný kráľ Pataj I. síce nemá kráľovskú krv posvätenú Praotcom vína, ako mal jeho predchodca, ale za to má mocenskú kontrolu nad Kráľovským Mestom a dobré vzťahy s Rizlingsdorfom. Preto, aby si udržal moc je schopný všetkého.

 

Rod Rosentramínovcov

Starobylý rod, ktorý odvodzuje svoj pôvod z rytierskej družiny prvého panovníka v kráľovstve. Majú veľmi dobré kontakty medzi rôznymi šľachticmi a patria medzi uznávaných diplomatov. Väčšina bohatstva tohto rodu pochádza z umeleckých predmetov, prastarých artefaktov a listín. Sú známymi mecenášmi a arbitrami elegancie, hovorí sa dokonca, že im v žilách koluje elfská krv. V podstate stvorili a ovládajú veľkú Kráľovskú burzu.

Významné osobnosti:
Archibald Rosentramín, zvaný Odvážny (rytier, 1242-)

Druhorodený syn, ktorý svoj život zasvätil tomu, aby sa vyrovnal svojmu detskému hrdinskému vzoru Bojanovi Smelému. Svoj čas trávi študovaním rytierskych kódexov cnosti, záchranou panien, tréningom šermu a písaním básní. Svoju prezývku si vyslúžil tým, že je živým dôkazom, že medzi hlúposťou a odvahou je len veľmi tenká hranica. V roku 1314 sa vydal preskúmať tajuplný zrkadlový úkaz, ktorý sa zjavil vo Vlčích skalách a odvtedy ho nikto na tomto svete nevidel. Posledný, s kým sa stretol bol Svätopluk Hájniček, ktorý ho menoval kráľovským vyslancom v krajinách neprebádaných.

 

Rod Vasilovcov

Jeden z mála rodov, ktorý udržiava čistú (vinársku) pokrvnú líniu už od počiatkov kráľovstva. Vasilovci majú veľké sídlo na Révovej ulici v hlavnom meste kráľovstva. Sú známi najmä tým, že vlastnia obrovské pozemky v Žitnej nížine, ktoré prenajímajú obyčajným ľuďom. Rodina Vasilovcov je dlhoročným sponzorom gildy Mechanikum, ktorú založil svetoznámy vynálezca a dobrodruh Ferdinand Vasil.

Významné osobnosti:
Ferdinand Vasil (vynálezca a dobrodruh, 1220-1305)

Jeden z najznámejších dobrodruhov kráľovstva, cestovateľ, konštruktér, pilot, kartograf, vynálezca a legendárny arcimajster gildy Mechanikum. Na svojej vzducholodi obletel celé kráľovstvo a dostal sa aj do neprebádaných končín za morom na západe.

 

Rod Pretzelmayerovcov

Nenápadný vinársky rod, ktorý za posledné dve generácie výrazne zbohatol. Ich zisky pochádzajú hlavne z lokalít, ktoré výrazne postihoval mor. Pretzelmayerovci sa snažia udržiavať priateľské vzťahy s významnejšími šľachticmi, čo im umožňuje obchodovať po celom kráľovstve. Mnohí ich upodozrievajú z obchodných podvodov a zločinov, ale nikdy im nebolo nič dokázané.

Významné osobnosti:
Henrich Pretzelmayer (obchodník s vínom, 1215-)

Známy vinohradník, spolu so svojim bratom Frederikom vybudoval na otcových základoch rodinnú firmu. Venoval sa nielen produkcií a predaju vína, ale tiež dovozu rôzneho tovaru, vrátane cenných informácii. V roku 1290 získal privilégia od kráľa na bezcolné obchodovanie v kráľovstve. Henrich rozšíril pôsobenie rodu Pretzelmayerovcov z hlavného mesta do Rizlingsdorfu. Po smrti svojho syna Marcusa zostal uzavretý vo svojej vile v Kráľovskom Meste a prestal sa aktívne zapájať do diania v rodinnej firme.

 

Rody z Červenokamenskej vojvodiny

Červenokamenská vojvodina je najvýchodnejšou vojvodinou v kráľovstve. Leží vo Fragmundských lesoch, blízko hraníc s Vodárstvom, takže tu o dobrodružstvo nikdy nie je núdza. Najvýznamnejším rodom na tomto panstve je rod Hájničkovcov, ktorý spravuje hrad Červený Kameň.

 

Rod Hájničkovcov

Tento rod bol donedávna len málo významný, s malými majetkami pri Fragmunde. Veľký obrat nastal po tom, čo si Jano III. zobral za ženu Elišku, dcéru Pála Hájnička. Hájničkovcom koluje v žilách krv posvätená Praotcom, ich línia je čistá a dožívajú sa veľmi vysokého veku.

Významné osobnosti:
Jaro Hájniček (zeman, 1261-1296)

Prvý pán Červenokamenského panstva, známy aj ako premožiteľ Lešija a priateľ permoníkov. Pod jeho vládou bol v panstve založený Veľký banícky cech a panstvo zbohatlo.

Svätopluk Hájniček (zeman, 1289-)

Súčasný pán Červenokamenského panstva. Narodil sa už ako vládca panstva a celý život mal len tých najlepších učiteľov, ktorých mu mohla jeho matka-regentka zabezpečiť. V roku 1307 sa ujal ako plnoletý vlády a vďaka jeho diplomatickým schopnostiam bola v mestečku Schatmansdorf založená roku 1311 mincovňa.

 

Rody z Rizlingsdorfského vojvodstva

Rizlingsdorfské vojvodstvo je považované za kraj bojovníkov a kyslého vína, kde sú ľudia poverčiví a dávajú si komplikované mená, aby ich nebolo možné urieknuť. Z hlavného mesta vojvodstva Rizlingsdorfu už mnohé roky vládne rod Rizlingovcov (von Rizlingsdorf) a sídlia tu tiež významné rody Grablhastovcov a Kumsmodovcov.

 

Rod von Rizlingsdorf

Rod von Rizlingsdorf (Rizlingovci) patrí medzi hrdé a bojovné rody. Jeho synovia tradične študujú na vojenskej akadémii a stávajú sa vojvodcami a bojovníkmi. V súčasnosti velí patriarcha rodu Herbert najväčšej bojovej družine v celom kráľovstve. Dlhoročným zvykom u Rizlingovcov je konzumácia kyslých uhoriek, kyslej kapusty, smotany a najmä kyslého vína, čomu sú prisudzované kyslé výrazy tvárí na rodinných portrétoch.

Významné osobnosti:

Herbert von Rizlingsdorf (vojvoda, 1244-)

Vojvoda Herbert von Rizlingsdorf je pravdepodobne najskúsenejším a najmocnejším vojenským veliteľom v kráľovstve. Velí najsilnejšiemu a najpočetnejšiemu vojsku hneď po kráľovi, čo z neho v očiach niektorých šľachticov robí hrozbu, no vždy sa prejavoval ako verný služobník kráľa.

 

Rod Grablhastovcov

Rod skvelých námorníkov a moreplavcov. Majú pod palcom hlavne lov veľrýb, ale tiež krčmy a verejné domy. Ostatné rody si od nich držia odstup pre ich blízky vzťah k spodine, ale málokto sa im to odváži povedať do očí, pretože sa o nich vie, že sú ostrejší než harpúna.

Významné osobnosti:
Achab Grablhast (moreplavec a lovec veľrýb, 1252-)

Achab Grablhast je najznámejším lovcom veľrýb v kráľovstve. Je známy svojou posadnutosťou bielymi veľrybami a sklonom k opilstvu (zlé jazyky tvrdia, že biele veľryby, ktoré Achab večne loví sú len výplodom jeho pálenkou zmámenej mysle). V roku 1303 vyplával na more s cieľom uloviť najbelšiu veľrybu všetkých čias, no na mori sa stratil a od tých čias je nezvestný.

 

Rod Kumsmodovcov

Rod dnes známy svojou medovinou a liečivým medom. Ide však o prastarý rod, z ktorého pochádzalo mnoho slávnych hrdinov a dobrodruhov. Kumsmodovci sú tiež známi svojou lukostreleckou jednotkou zvanou Tisíc žihadiel.

Významné osobnosti:
Bojan Kumsmod, zvaný Smelý (rytier, 1192-1269)

Dnes už legendárny hrdina, ktorého meno je známe v celom kráľovstve. Bol považovaný za najlepšieho šermiara svojej doby, dvanásť veľmožov mu ponúklo svoje dcéry na vydaj a hovorí sa, že zabil draka, sídliaceho pod horou Urugas. Bojanov meč sa stratil krátko po jeho smrti a mnohí dobrodruhovia po ňom dodnes pátrajú. Dodnes sa uchoval korešpondenčný kurz hrdinstva Bojana Smelého, ktorý poskytuje diaľkovú výuku šermu mečom a rytierskej cnosti.

 

Rody z Norveidskej vojvodiny

Norveidská vojvodina patrí medzi najstarobylejšie oblasti kráľovstva, rozprestiera sa v okolí ústia rieky Ovary a je kultúrnym kotlom kráľovstva - stretávajú sa tu ľudia z rôznych končín kráľovstva spolu s cudzincami z celého sveta. V hlavnom meste Norveid sídli mocný rod Aulitijovcov a významné rody al Uma a al  Hazzali.

 

Rod Aulitijovcov

Najbohatší rod v kráľovstve. Mnohé rody im vyčítajú, že sú viac obchodníci ako šľachtici a mnohí menovanie Aulitijovcov do funkcie správcov Norveidu považujú za jediné chybné rozhodnutie kráľa Jana III. Ozývajú sa dokonca hlasy, že Aulitijovci sú prepojení s miestnym podsvetím a ich majetky majú v niektorých prípadoch pochybný pôvod.

Významné osobnosti:
Nikolaj Aulitij (kráľovský správca, 1256-)

V ťažkých časoch po nástupe kráľa Pataja I. na trón bol Nikolaj Aulitij, známy ako údajne najbohatší muž Kráľovstva Vína, kráľovi veľkou oporou. Moc a peniaze Aulitijovcov zohrali výraznú úlohu už počas Veľkej vodárskej vzbury a neskôr pomohli Patajovi presadiť svoj nárok proti nespokojným vinárskym šľachticom.  Podľa očakávaní kráľ menoval Nikolaja za svojho správcu a zástupcu. Nikolaj Aulitij je považovaný za tvrdého a neúprosného prospechára, ktorý si svojím priateľstvom s kráľom predovšetkým otvára dvere k moci.      

Nikita Aulitijová (admirálka, 1286-)

Nikita Aulitijová je najmladšou dcérou kráľovského správcu Nikolaja Aulitija. Napriek tomu, že neštudovala moreplavbu ani nevychodila vojenskú akadémiu, kráľ ju menoval admirálkou a poveril ju velením nad Norveidským loďstvom, čím rozhneval viacerých miestnych šľachticov. Nikita je cieľavedomá žena, a napriek tomu, že k pozícii admirálky prišla pofidérnym spôsobom, snaží sa Norveidské loďstvo skutočne kontrolovať. 

 

Rod al Uma

Tento rod svoju vážnosť odvodzuje z bohatej tradície doktorov, filozofov a učencov. Jeho učitelia sa ujímajú výchovy mladých kráľov a bohatých šľachticov z celého kráľovstva. Nejeden šľachtic vďačí za svoje zdravie, vzdelanie a bohatstvo práve im. Hovorí sa, že v podzemí svojho sídla majú najväčšiu knižnicu v celom kráľovstve, no málokto má toľko šťastia, že sa do nej dostane.

Významné osobnosti:
Ibrahim al Uma (lekár, 1285-)

Jedným z najtalentovanejších a najvyhľadávanejších lekárov dneška je Ibrahim al Uma. Vyštudoval liečiteľskú akadémiu a stal sa certifikovaným majstrom v oblasti chirurgie, mastičkárstva a felčiarstva. V posledných rokoch ho k sebe povolávajú najvýznamnejší šľachtici a bohatí mešťania, vrátane samotného kráľa. Ibrahim je skromný, hĺbavý človek, ktorý sa zaujíma o záhady a najradšej zo všetkého študuje rôzne problémy súvisiace s výkonom lekárskeho povolania. Ako príslušník významného rodu al Uma je tiež veľmi bohatý, no svoje bohatstvo nevystavuje na obdiv, žije skromne a väčšinu času trávi prácou.  

 

Rod al Hazzali

Je jedným z najrozpínavejších rodov v Norveide (a možno i v kráľovstve). Obchodujú s luxusným tovarom a ich flotila obchodných lodí je najväčšia v celom kráľovstve. Bohatstvo však vyvoláva závisť a mnohých členov z rodu obviňujú z paktovania s cudzákmi a nečistými silami.

Významné osobnosti:
Kruppe al Hazzali (obchodník a bývalý vladyka Vlčích skál, 1283-)

Kruppe al Hazzali patrí medzi nemnohých dobrodruhov, ktorí ťažia z bohatstva svojho rodu a cestujú po krajine. Jeho cesty ho zaviedli až do východného pohraničia, kde získal silné postavenie v dedine Vlčie Skaly a neskôr sa stal jej vladykom. Pre podozrenie zo spolupráce s tajným cechom zlodejov odstúpil z funkcie a stiahol sa do úzadia.

 

Rody z DornFelderskej vojvodiny

DornFelderská vojvodina je preslávená svojimi potulnými rytiermi a mocnými ženami, ktoré sú v niektorých prípadoch hlavami svojich rodov. Hlavné mesto DornFelder je jedným z hlavných centier umenia a rytierskeho zápolenia v kráľovstve. Medzi najvýznamnejšie rody, pochádzajúce z tohto mesta patria rod Merlotini a rod di Selva.

 

Rod Merlotini

Bohatý a vznešený rod, ktorý spojil mestá Dorn a Felder do jedného. Obchodujú s vínom a vzácnymi pochutinami. Ich panstvom je nádherný zámok Belcol, azda najrozsiahlejšie a najprepychovejšie sídlo v celom kráľovstve. Tu majú takmer nekonečné sady a zbierku exotických rastlín a fantastických zverov.

Významné osobnosti:
Beatrice Merlotini (kňažka, 1158-1214)

Matka predstavená rádu Merlotiek a veľká bojovníčka za práva žien. Dlhé roky sa starala o siroty a chorých ľudí, neskôr dosiahla aj politické úspechy, ktoré vyvrcholili do ustanovenia matriarchátu v rode Merlotini.

Alessio di Maria Merlotini (šľachtic, 1288-1314)

Známy gentleman a umelec, veľmi obľúbený najmä na kráľovskom dvore, kde bývala jeho spoločnosť vyhľadávaná najmä mladými dámami. Vyhlásený someliér a arbiter elegancie, ktorého slovám načúvali aj krajčíri kráľovského dvora. Na svojich cestách východným pohraničím sa zastavil aj v dedine Vlčie Skaly, kde sa stal vladykom a obeťou krvavého rituálu miestnych bosoriek.

Aurelio Campanulio Merlotini (poľný maršal, 1263-)

Vrchný veliteľ ozbrojených posádok juhovýchodného cípu, ležiaceho medzi oboma prítokmi Červenej rieky a Vápennými horami. Vyznamenal sa v boji proti Vodárstvu a patrí medzi najčestnejších a najskúsenejších vojakov na južnej strane kráľovstva.

 

Rod di Selva


Významný, hoci nie až taký mocný rod, ktorý je známy najmä svojou maliarskou školou.

Významné osobnosti:
Tilia di Selva (cestovateľka a umelkyňa, 1263-1314)

Manželka Vladia di Selvu, známeho maliara a cestovateľa, verná spoločníčka na jeho cestách a mecenáška pouličných umelcov. Za záhadných okolností bola zavraždená v pohraničnej dedine Vlčie Skaly.

» Menej

 

Náboženstvo

Väčšina obyvateľov Kráľovstva vyznáva tradičnú vieru v Praotca vínnej révy, ktorý stvoril všetko živé. Menej početní, no o to horlivejší vo viere sú uctievači jašteričieho boha Myrmeka, ktorému je pochuti všetko nové a neošúchané. Elfovia a lesné bytosti sa klaňajú lesným božstvám, ktoré vládnu nad všetkým, čo šuští listami. Kňazi všetkých náboženstiev požívajú v Kráľovstve veľkú úctu, pretože sprostredkúvajú ľuďom slová všemocných bohov.

Chcete vašej postave ozvláštniť pobyt vo Vlčích Skalách? Staňte sa členom ortodoxnej cirkvi, presadzujúcej v upadajúcom svete prísne morálne štandardy. Je vám to málo? Buďte kňazom, pokúšajúcim sa reformovať vlastnú cirkev zvnútra. Vaše ovečky vás možno budú nasledovať až na výslnie, alebo vás naopak poženú na hranicu za kacírstvo. Vybojujte pre svoju cirkev nadvládu nad obyvateľmi dediny a možno z vás dobrí veriaci spravia vladyku.

» Viac

 

V Kráľovstve vína (ale aj susednom Vodárstve) prevládajú tri hlavné náboženstvá:

  1. uctievanie Praotca vínnej révy
  2. vyznávanie Jašterieho boha Myrmeka
  3. prírodné náboženstvá

 

Cirkev Praotca vínnej révy

Najrozšírenejším náboženstvom v Kráľovstve Vína je viera v Praotca vínnej révy, ktorý stvoril všetko živé a daroval ľuďom víno. Toto náboženstvo je typické pre ľudskú spoločnosť ale v jednoduchých obmenách sa vyskytuje aj u Elfov, trpaslíkov a ďalších národov.  

 

Morálne zásady

Morálne hodnoty Cirkvi Praotcovej sú založené na zákone slušnosti a čestnosti. Dobrý človek sa má k ostatným správať úprimne a poctivo, klamstvá a krádeže sú považované za hriech, zatiaľ čo obetavosť a ochota podeliť sa so svojím šťastím s ostatnými patria medzi hlavné cnosti. Diplomacia a výrečnosť majú vždy prednosť pred násilím a hrubosťou. Za veľmi dobrý skutok sa považuje zdieľanie svojho vína s blížnymi.   

 

Vierouka

Základným textom, z ktorého čerpá vierouka Cirkvi praotcovej sú „Sväté listy viničné“, v ktorých sú popísané jednotlivé skutky Paraotca, jeho potomkov a významných prorokov. Na podklade týchto textov, ktoré zozbieral a spísal svätý Vavrinec z Vinohradu v roku 319 je dnes založená celá liturgia. Najvyššou autoritou cirkvi Praotcovej je tzv. metropolita, ktorý sídli v každom z najväčších miest, pričom jednotliví metropoliti sú si navzájom rovnocenní. Metropolitom Červenokamenského panstva je páter Vínolej Bobuľa, starý otec kňaza Ferda Bobuľu, pôsobiaceho v minulosti aj vo Vlčích Skalách. Okrem metropolitov sú v spoločnosti tiež uznávaní príslušníci mníšskych rádov, z ktorých najpočetnejší je rád Frankovkánov, na čele ktorého stojí metropolita Kráľovského mesta Rozlej XXI.  a sesterstvo Merlotiek, ktorého matkou predstavenou je Clarisa Cabernette z DornFelderu.

 

Sväté listy viničné, list I. – O prvom Sude Praotcovom

V pradávnej dobe, keď bol ešte vesmír mladý a pohár prázdny, vypĺňali prázdnotu neba len hviezdy. Najstaršia z nich sa rozhodla, že k jej vznešenému veku prislúcha rovnako veľkolepé meno a tak sa nazvala Praotec. Praotcovi sa zapáčilo to meno tak veľmi a tak často ho dával nahlas na známosť okolitému prázdnu, až mu vyschlo v ústach. ,,Zišlo by sa z niečoho napiť,” riekol a tak vytvoril pohár. Lenže na svoj preveľký smútok zistil, že pohár je prázdny a nemá ho čím naplniť. Mnoho vekov strávil tvorením tých najúžasnejších nápojov, no žiaden nevedel ulahodiť jeho jazyku a uhasiť smäd. V tom sa mu prisnil nádherný sen, v ktorom sa jeho vlasy zmenili na mocné výhonky rastliny a z nich vyrašili sýtozelené listy väčšie než dno jeho pohára. Vo svetle Praotcovej túžby po nápoji, ktorý uhasí božský smäd a dá silu na hlásanie jeho mena a múdrosti, prekrásna rastlina čoraz viacej rástla a na nej začali rásť zlatisté bobule, tak ťažké až samy padali do pohára. Len čo sa prebral, začal tvoriť tento skvostný výplod spánku a stvoril Vínnu Révu. Netrvalo dlho a z jej bohatej úrody vytvoril prvý sud vína. Hneď po prvom dúšku sa zmenila jeho preveľká múdrosť na múdrosť nekonečnú, ktorú aj začal zjavovať svojmu okoliu. Bohužiaľ naokolo nebolo nikoho, kto by ho bol počúval. Rozhodol sa nevypiť ani kvapku lahodného nápoja, kým nenájde súceho partnera na štrngnutie a hútanie o živote. Veru dlho plával prázdnotou, stretával ostatné nebeské bytosti, no žiadna sa nevedela vyrovnať Praotcovej múdrosti a oceniť jeho výtvor. Jedného dňa si povedal, že bez kvapky tekutej múdrosti už ďalej nepochodí. Otvoril sud a začal nalievať. Zvuk zurčiaceho vína prilákal hviezdu, krajšiu než všetky sny o Vínnej réve dokopy, ba dokonca krajšiu než pohľad na plný pohár. Nevedel z nej spustiť oči, až kým nebol jeho pohár plný a vzácne víno začalo pretekať do prázdnoty. Nato hviezda stvorila vlastný pohár a zachytila stratené kvapky. Praotec jej na počesť záslužného činu dal meno Pramatka a naplnil oba poháre lahodnou tekutinou. Dvanásťkrát si štrngli a dvanásť iskier odletelo. Pramatke sa iskry zapáčili a prijala ich za svoje deti.

 

Sväté listy viničné, List II. – O stvorení sveta

Keď Praotec a Pramatka dopili, Praotec položil svoj prázdny pohár hore dnom a dýchol naň svojím opojným dychom. Keď tak urobil, pohár sa premenil na zem a okolitá tma na vodu, ktorá zem hojdala na svojich vlnách, zatiaľ čo všetko na nej spalo. Keď to Pramatka uvidela, nabrala vodu do svojho pohára a poliala vyprahnutú zem. Keď prvýkrát poliala, zo zeme vyrástol dub a jeho listy sa zazelenali. Keď druhýkrát poliala, z hliny vyskočil kôň a rozbehol sa krajinou. Keď tretíkrát poliala zem, zrodil sa človek. Človek sa dlho díval na hviezdy, v ktorých sa odrážala Praotcova a Pramatkina sláva, vyliezol na strom a osedlal koňa, no vnútri bol prázdny, ako pohár bez vína. Keď to Praotec zbadal, uľútostilo sa mu človeka a obdaroval ho dúškom vína. Človek sa napil, uvidel Praotca v celej jeho sláve a pochopil.

 

Sväté listy viničné, List III. – O spánku stvoriteľov    

Potešení svojimi výtvormi, Praotec a Pramatka privolali svoje deti, aby sa prišli pozrieť na svet. Deti prišli a radovali sa z toho, čo bolo stvorené a ospevovali Praotca a Pramatku. Prvý prišiel najstarší syn Aurelius, ktorému patrí slušnosť, vzdelanosť a poriadok, potom Pálava, matka a stvoriteľka malých národov a jej brat Irsai, silák schopný pobiť sa za správnu vec. Nasledovali ďalší, až ich okolo rodičov stálo všetkých dvanásť. Praotec, hrdý na svoje deti, rozlial posledné víno zo suda do dvanástich pohárov a s radosťou ich podal deťom. Avšak sila nápoja bola obrovská a Praotcovi potomkovia podľahli opojnému spánku, z ktorého sa nevedeli prebudiť. Ich sny boli také silné a divotvorné, že sa od spiacich hviezd zniesli na svet a priniesli mu farby, vône, chute a nevídané krásy. A tak, ako boli Praotcove deti rôznorodé, tak aj dva ich výtvory nikdy neboli rovnaké a urobili svet krásnym a výnimočným.

 

Sväté listy viničné, List IV. – O veľkej potope

Pramatke chýbala spoločnosť jej ratolestí ale darmo sa snažila ich prebudiť. Zo spánku by ich prebral jedine ďalší dúšok Praotcovho vína, no sud bol už prázdny. Nešťastná hviezda ronila toľké slzy, až spôsobila veľkú povodeň. Neprestala kým takmer nepohasla, potom zaspala a pridala sa k svojim potomkom v ríši snov. Praotec, vidiac smútok svojej milovanej, sa rozhodol zľutovať sa nad životmi smrteľníkov a zoslal na náš svet výhonok Vínnej Révy. Na nej sa ľudia a iné bytosti uchýlili, kým neustala veľká voda. Dodnes sa po nej vieme vyšplhať, keď sa naše duše zbavia záťaže tela. Odvtedy Praotec každú zimu odchádza k svojim nebeským poliam, aby otvoril ďalší sud (preto sa v zime slávi sviatok otvorenia Praotcovho sudu), a v lete sa vracia, aby dohliadol na svoju vinicu, ženu, deti a nás.

 

Sväté listy viničné, List V. – Po potope

Keď veľká potopa napokon opadla, ľudia zliezli z božskej vinice a osídlili zem. Od tých čias sa každú jar na zemi prebúdza všetok život a s príchodom zimy, kedy je Praotec najopojenejší vínom a Pramatka s deťmi spia najtuhším spánkom, prikryje všetko sneh. Tí, ktorí počas veľkej potopy ochutnali z bobúľ praotcovej révy, na ktorej sa ukrývali, volajú sa teraz vinármi, v žilách im prúdi víno a k Praotcovi majú najbližšie, zatiaľ čo tí, ktorí neboli takto obdarení sú dnes ľuďmi a ďalšími národmi. Z vôle Praotcovej nech svorne žijú na zemi a zveľaďujú ju pre Praotcovu večnú slávu.   

 

Liturgia

Spôsob vedenia sv. omše a jednotlivé liturgické prvky sa v rôznych krajoch výrazne líšia a je zvykom, že kňazi si ich výrazne upravujú podľa vlastnej potreby. Každá sv. omša však obsahuje aspoň tieto tri prvky: I. poďakovanie Praotcovi, II. Dúšok vína z kalichu Praotcovho, III. Vzývanie Praotca zvolaním „Praotec nalej!“. Skúsenejší kňazi vkladajú do svojich obradov tiež čítania zo Svätých listov viničných a kázne venované danej príležitosti.   

 

Sviatky

Najväčším cirkevným sviatkom je Sviatok otvorenia sudu Praotcovho, ktorý sa slávi vždy uprostred zimy a býva spojený s veľkými oslavami a otváraním archívnych vín. Druhým významným sviatkom je Sviatok bohatých viníc, ktorý sa slávi v lete a jeho súčasťou sú modlitby prosiace o dobrú jesennú úrodu.  

 

Známi svätci

  • Vavrinec z Vinohradu, patrón kňazov
  • Skorozber z Angreštu, patrón vinohradníkov
  • Opiáš Rizlingsdorfský, patrón rytierov a vojakov
  • Klareta z DornFelderu, patrónka nezávislých žien
  • Bobulián z Kališného, patrón vzdelancov    
  • Frankovka z Asipi, patrónka lesov a prírody
  • Burčák Zakysanský, patrón povaľačov a krčmosedov

 

Zvyky, povedačky a povery

O Irsaiovi sa hovorí, že zemetrasenia sú ozveny jeho úderov dopadajúcich na neveriacich, ktorí urazili jeho sestry.

Irsaiovi vyznávači (najmä vojaci a bojovníci) sa dajú spoznať podľa na fialovo zafarbeného pravého oka, ktoré symbolizuje Irsaiov bitkársky monokel.

 

Cirkev vyznavačov božskej šupiny jaštera Myrmeka

Menej rozšírené náboženstvo, ktoré si zatiaľ len získava popularitu obyčajného ľudu. Aktuálne je viac etablované vo Vodárskom kráľovstve, no postupne sa presadzuje aj v Kráľovstve Vína. Podobne ako v prípade Cirkvi Praotcovej, aj Myrmeka vyznávajú najmä ľudia, no je možné stretnúť sa s týmto náboženstvom aj u iných národov.

 

Morálne zásady

Hlavnou morálnou zásadou Myrmekovej cirkvi je byť úprimný a férový sám k sebe. Kto koná tak, ako sám považuje za dobré a správne, nemusí sa zodpovedať ostatným, ktorý sa môžu cítiť ukrivdení. Zásady týkajúce sa konania v rôznych typoch situácií je možné prispôsobovať vlastným potrebám a zo starých názorov je možné zvliecť sa rovnako ako sa jašter zvlieka zo starej kože. Myrmek nevyzýva k zlobe a falošnosti, ale nekladie tiež dobro ostatných pred svoje vlastné.

 

Vierouka

Najvýznamnejším textom Myrmekovej cirkvi je „Kniha pazúrov a chvostov“, v ktorej Myrmekov prvý vyznávač Leguánius z Podkameňa zachytil jeho mnohé skutky moci a slávy. Medzi ďalšie významné diela Myrmekových filozofov patrí najmä starobylá Kniha proroka Varaniáša a Saurusíniovo apokrifné evanjelium. Najvyššou autoritou Myrmekovej cirkvi je arcipápež Hatério, sídliaci v Kráľovskom meste. Mezdi arcipápežových najbližších poradcov patria členovia tzv. pomocného pápežského zboru, ktorého členmi sú camerlengo Raptórius a diakon Gekon z Rizlingsdorfu, páter Baziliskus z Norveidu, lady Lacertisandra z Kráľovského mesta a brat Had z Mečova v Červenokamenskom grófstve.    

 

Kniha pazúrov a chvostov, Hlava I. – Stvorenie kameňa

Na počiatku nebolo nič, bo na začiatku nikdy nie je nič. Potom sa zjavila tma, no zdalo sa, že tam stále nie je nič, lebo v tej tme nebolo nič vidno. Uprostred tmy sa ako prvý zo všetkých vecí na svete objavil kameň, a ten kameň bol horúci. Z kameňa začalo vychádzať svetlo a ožiarilo všetku tmu sveta, vďaka čomu sa ukázalo, že všade na svete jestvuje už mnoho kameňov. Tie studené sa ohriali od tých teplých a všetky spoločne blúdili tmavým svetom až do príchodu jaštera.

 

Kniha pazúrov a chvostov, Hlava II. – Príchod mnohých jašterov

Mnohé kamene boli ohriate v hlbinách sveta a predsa to bolo zbytočné, bo nebolo nikoho, kto by sa na nich vyhrieval. Takto prešlo mnoho vekov, až jeden z kameňov praskol, roztvoril sa a vyliezol z neho jašter. Jašter sa vyštveral na blízky horúci kameň a po dlhý čas sa na ňom vyhrieval. Potom svojim mocným pazúrom roztvoril ďalšie kamene, ktoré neboli súce na vyhrievanie a z nich vyšlo mnoho jašterov, ktoré sa vyhrievali na kameňoch. Ten prvý jašter, ktorý všetky ostatné jaštery na svet priviedol sa od tých čias nazýva Myrmekom, bo je najmocnejší z tvorov sveta.  

 

Kniha pazúrov a chvostov, Hlava III. – Povstanie národov

Po mnohé veky sa Myrmek v spoločnosti jašterov vyhrieval na žiarivých kameňoch, no zachcelo sa mu niečo vložiť do papule a vyprahnutý jazyk zvlažiť. Tak Myrmek odišiel na velikánsky kameň, ktorý bol stále vyhriaty od svetla žiariaceho kameňa na oblohe a usadil sa tam. Pod jeho pazúrmi vyrástla tráva a košaté stromy, mávnutie jeho chvosta priviedlo na svet zvery a chrobač. Myrmek sykol jazykom a zo skaly vytryskla voda, vďaka ktorej sa celý svet zazelenal a jašter bol spokojný. Nasýtil sa zemným hmyzom a vyhrieval sa po dlhý čas na kameni. Po mnohých dňoch Myrmeka začala tlačiť šupina za hlavou a on sa veľmi znepokojil, pretože nebol spokojný. Mocným pazúrom si stiahol z tela všetky staré šupiny, odložil ich vedľa kameňa a čakal. Nezaveľa z Myrmekových starých šupín vyšiel človek a s bázňou hľadel na mocného jaštera. Za prvým človekom nasledovali mnohé národy, ktoré osídlili zem a mnohé kamene. „Je to dobré,“ povedal Myrmek, a bolo to dobré.

 

Kniha pazúrov a chovstov, Hlava IV. – Jašterov dar

Po mnohý čas ľudia v bázni pred jašterom sa skláňali, no boli medzi nimi i takí, ktorí si jaštera nevážili a moc jeho ohovárali. Po dlhom čase niektorí začali malým jašterom po chvostoch šliapať a prevolávali nevraživé slová k Myrmekovi. Jeden z nich, volali ho Kopytopajtáš dokonca so zbraňou v ruke siahol na šupinu Myrmekovu. Rozhnevaný jašter na jediný hlt opovážlivca prehltol a s hnevom v srdci sa obrátil k pokoleniu ľudskému. Tu predstúpil pred neho dobrý človek menom Agamiáš, mnohokrát sa kajal a prosil mocného jaštera o odpustenie a záchranu svojho rodu. Myrmeka obmäkčili jeho slová a uspal svoj strašný hnev, ktorým a chystal ľudstvo zniesť zo sveta. Pazúrom si vypáčil jednu šupinu a vložil ju Agamiášovi do srdca, aby mu tam navždy pripomínala Jašterovu dobrotu. Potom vybral mnohé šupiny zo svojej lesklej kože a daroval ich ľuďom, aby si navždy pamätali jeho dobrotu. Od tých čias majú aj zlí ľudia vo svojom srdci jašteriu šupinu, vďaka ktorej sa dokážu zvliecť zo starej hriešnej kože a obrátiť sa na cestu dobroty.  

 

Kniha proroka Varaniáša, verš jedenásty

Keď zástupy prišli za ním k úpätiu hory, vstal a povedal: „Choďte a zvlečte zo seba šupiny hriechu.“ Oni nechápali, čo im hovorí, ruvali sa a nejeden pohanil blížneho svojho exkrementom. I uvidel prorok bezbožnosť ľudu a srdce mu zamrelo hrôzou, že i jeho samého smrdutým splaškom počastujú, nuž v tichosti odovzdal osud svoj do rúk jaštera, obrátil pohľad k nebesiam a zvolal: „Ó najvyšší, spomni na služobníka svojho, ochráň jeho chvost pre odpadnutím a rozsvieť v druhohorných lebkách blížnych mojich svetlo poznania.“ I mocné svetlo zažiarilo po tých slovách na hlavy všetkých a oni pochopili, zvliekli sa a nasýtili sa zemným hmyzom.

 

Kniha proroka Varaniáša, verš tridsiaty siedmy

Keď prešiel nekonečnou púšťou, zastal pred bránami mesta. Hradby boli vysoké a ľudia mali zatvrdené srdcia. Neotvorili prorokovi, ktorého sa báli pre jeho rozoklaný jazyk a spravodlivé činy, aby nemohol im svoje svetlo pravdy vyjaviť. On dlho stál pred zatvorenou bránou a nejeden sup si ho už so slinkou na zobáku premeral, no on vyčkal, kým sa slnečné lúče zaskvejú na posledných kameňoch hradieb, potom vstal, pristúpil k studenému kameňu a priložil naň dlaň. Postupne chytil sa všetkými dlaňami kameňa a sväté svetlo ho sprevádzalo, keď sa vyšplhal celkom hore. Jedným okom milosrdne pozrel na zástupy, ktoré neveriacky hľadeli naňho, a prehovoril: „Toto je skala, na ktorej sa budem vyhrievať.“ Oni pochopili, zvliekli sa a nasýtili sa zemným hmyzom.

   

Saurusíniovo apokrifné evanjelium, verš štrnásty

„Stoj, človek. Tvoje pazúry sú tupé, tvoje čeľuste krivé, tvoj chvost je odlomený a tvoja krv studená. Len skrze mňa sa môžeš znovuzrodiť ako pravý jašter.“ Tak prehovoril a učeníci padli na zem v posvätnej bázni. I zastavil muž svoj krok, ktorým by iste život slepúchov ukončil, a vzhliadol k jašterovi. „Videl som a pochopil som. Nech sú moje šupiny svedkami tvojej veľkosti,“ sklonil sa. Ako tie slová vyslovil, hneď sa mu šupiny objavili na všetkých častiach tela, i na tých, kde to nečakal. „Zvelebené buď meno jašterovo,“ povedal a nasýtil sa zemným hmyzom.

 

Saurusíniovo apokrifné evanjelium, verš päťdesiaty deviaty

V ďalekej zemi, kde prebýval chaos, chlad a ničota, objavil sa jedného dňa jašter. Ni osud, ni ľudia tamojší mu nepriali, no on jednako sa z vajíčka vyliahol, krv svoju si vyhrial a preukázal mocný stisk čeľuste, keď nejedného tura tlamou svojou usmrtil. I sklonili sa ľudia pred ním a zavládlo večné svetlo, mier a jednota. On vyšiel na vrchol hory, kde slnko svietilo, ľahol si na kameň a prehovoril: „Iďte a vyhrievajte sa! Od dnes je toto miesto sídlom nového poriadku, lebo taká je vôľa jašterova.“ Oni uzreli v jeho očiach pravdu, sklonili sa a nasýtili sa zemným hmyzom.

 

Liturgia

V Myrmekovej cirkvi existuje mnoho rozličných liturgických postupov, medzi ich spoločné prvky patrí predovšetkým prežehnávanie, znázorňujúce Myrmekovu jašteriu hlavu, predné a zadné nohy a chvost. Počas omše veriaci odpovedajú na kňazove výzvy zvolaním „Saurus!“. Ako príklad liturgického postupu pri svätej omši uvádzame omšu vedenú (toho času biskupom) Hatériom:

Kňaz: prežehanie
Kňaz: „In nomine sauri!“
Zhromaždenie: „et caudam suus!“
Kňaz: „Modlime sa. Oslavujeme ťa Myrmek, ktorý si sa zrodil z jaštera a zostal si jašterom, velebíme tvoje sväté pazúry a tesáky, ako aj tvoj odpadávajúci chvost. Daj aby sme boli hodní prisľúbení varanových a v jednote s tebou sa večne radovali v spoločenstve dinosaura.“
Zhromaždenie: „saurus!“  
Kňaz: prednáša kázeň
Zhromaždenie: na vyzvanie odpovedajú saurus
Kňaz: „Nech vás omilostí jašter! Vypočujte si slová prorokove.“
Kňaz alebo vyzvaný člen zhromaždenia: predčíta pripravené čítanie
Kňaz: „Budiš večná chvála Myrmekovi!“
Zhromaždenie: „Saurus!“
Kňaz: „Odíďte a nasýťte sa zemným hmyzom!“
Kňaz: záverečné prežehnanie

 

Sviatky

Najväčším sviatkom Myrmekovej cirkvi je Deň horúceho kameňa, ktorý sa oslavuje v najdlhší deň leta spoločným posedením na slnkom vyhriatych kameňoch a nasýtením sa zemným hmyzom. Okrem toho by si každý veriaci mal nájsť aspoň jeden deň v týždni, kedy venuje Myrmekovi tichú modlitbu, pričom by sa tiež mal nachádzať na kameni (kameň vo všedný deň nemusí byť vyhriaty).

 

Známi svätci

  • sv. Varaniáš, patrón jašterov
  • sv. Lacertín z Palisandru, patrón neopatrných
  • sv. Gekónia Kalamárska, patrónka ľudí so zmyslom pre humor
  • sv. Baziliskus, patrón obracačov kabátov

 

Zvyky, povedačky a povery

Hovorí sa, že kto si dá v Deň horúceho kameňa pod vankúš šupinu zo zvlečenej jašterej kože, nasledujúce ráno miesto nej nájde zlatý dukát.

 

Prírodné náboženstvá

Väčšina elfov, lesných bytostí a niektorí ľudia, žijúci vo Fragmundských lesoch, Bindiši alebo ich blízkosti vyznávajú náboženstvo prírody, ktoré má mnoho podôb a namiesto jediného všemocného boha veriaci vzdávajú úctu jednotlivým prírodným duchom a malým bohom.

 

Morálne zásady

Prírodné náboženstvá vo všeobecnosti vedú svojich veriacich k mierumilovnému životu, vzájomnej úcte a spriaznenosti s prírodou. Často sa stavajú odmietavo k výdobytkom modernej civilizácie a v prípade ohrozenia okolitej prírody používajú násilie na jej ochranu. Rôzne odnože prírodných náboženstiev majú rôzne postoje k zločinu a jednotlivým formám trestov, sú tolerantné k mágii a liečiteľstvu.  

 

Vierouka

Vierouka prírodných náboženstiev je založená najmä na ústnom podaní a komunikácii s prírodnými duchmi a bôžikmi. Veriaci majú väčšinou osobný vzťah s okolitou prírodou a kňazi vo svojich meditáciách rozprávajú s lesnými božstvami, preto neexistujú sväté knihy, v ktorých by bola vierouka zapísaná, hoci niektoré skutky významných osobností boli dokladované aj písomnými prameňmi. V oblasti Vlčích Skál je najvyššou náboženskou autoritou lesný duch Lesovik, ktorý sa v snoch a meditáciách prihovára svojím kňazom. Medzi jednotlivými kňazmi formálna hierarchia neexistuje.

 

Liturgia

Liturgické postupy u prírodných náboženstiev sú veľmi rôznorodé. Väčšinou sa odohrávajú na posvätných lesných miestach (vo Vlčích Skalách je to napr. Kruh lesných bytostí alebo Mesačná vyhliadka) a často sú ich súčasťou obety nazbieraných lesných plodov, či kvetov. Účastníci obradov zvyknú byť rozostavení do kruhu a držia sa navzájom za ruky na znak ich večného prepojenia, ale nie je to pravidlo. Detaily jednotlivých obradov sa výrazne odlišujú v závislosti od toho, ktorú bytosť si chcú veriaci uctiť.

 

Sviatky

Prírodné náboženstvá nemajú stanovené špeciálne sviatočné dni. Vo Vlčích skalách si veriaci radi pripomínajú Deň Lesovikovho víťazstva nad démonom Lešijom, ktorý sa oslavuje uprostred leta, ale nie je to pre nich prikázaný sviatok.

 

Známi svätci

Podobne ako v prípade sviatkov, u prírodných náboženstiev nepoznáme svätcov v tom zmysle ako u ostatných náboženstiev. Okrem veľkého lesného ducha Lesovika je však známych niekoľko významných lesných duchov, ku ktorým sa veriaci modlia a uctievajú ich:

  • nymfa Slovník – ochrankyňa prameňa živej vody
  • víla Jesienka – ochrankyňa stromov
  • vlčí boh Fenrir – veľký náčelník vlkov a patrón trolov
  • lietajúca ovečka Gomba – ochrankyňa malých zvieratiek
  • Tátoš, pán koní – ochranca veľkých zvierat   

 

Zvyky, povedačky a povery

O víle jesienke sa hovorí, že v zime maľuje zelené listy, ktoré na jar zavesí na stromy, zatiaľ čo na jeseň ich prefarbí na žlto a rozhádže po zemi.

» Menej

Mágia

Mágia je všadeprítomnou súčasťou života v Kráľovstve. Zaklínači dokážu neopatrnú obeť zarieknuť svojimi kúzelnými formulkami, mágovia kreslia čarodejné obrazce a alchymisti vyrábajú elixíry s netušenými vlastnosťami. Záujemcovia o vzdelanie v oblasti mágie cestujú do neďalekej Pudmerickej univerzity na VŠMÚ (Vysoká Škola Magických Umení), kde študujú starodávne texty z čias mocného Mága Brandla či známych kúzelníkov Jopiho a Tatroša.

Potrebuje vaša postava niekoho presvedčiť aby pre ňu niečo urobil? Stačí jedno urieknutie a váš problém je vyriešený. Chceli by ste si vyskúšať zrealizovať na vlastnú päsť magický rituál? Staňte sa runovým mágom a určite sa tomu nevyhnete. Za schopným alchymistom prichádza každý deň množstvo zákazníkov, ktorí sú ochotní za čarovný odvar zaplatiť zlatom, informáciami i službami.

» Viac

 

Pravá mágia

Za dávnych čias dokázali čarodejovia hotové divy. Doslova prenášali hory, vytvárali mocné magické artefakty, krásne ohňostroje alebo premieňali ľudí na postavičky z ich obľúbených kníh. Dokonca sa hovorí o mágovi, ktorý zamkol bránu do pekla, lebo sa mu tam nechcelo ísť. No od veľkej vojny s černokňažníkom Brandlom sa po nich zľahla zem a spolu s nimi zmizlo zo sveta aj ich umenie. Dnešní mágovia sa ich snažia napodobniť, no sú len slabým odvarom dávnych čarodejov. Aj preto vkladajú predstavení Vysokej školy magických umení (VŠMÚ) mnoho úsilia do skúmania tejto časti histórie nášho sveta.

 

Zaklínači

Hovorí sa, že pero je mocnejšie než meč. Ale len pokiaľ je meč veľmi malý a pero veľmi ostré. To však neplatí v prípade hovoreného slova. Zbraň je málo platná, ak vás uriekne zariekavač a vy zrazu dostanete neodolatelnú chuť zakrepčiť si miestnu obľúbenú formu čardášu. Akademici sa zatiaľ nedohodli, či nutnosť skladať krkolomné rýmy pri zariekavaní vznikla z Praotcovej náklonnosti k básnickej tvorbe, alebo sa tým len blížime pradávnej reči pravých mágov. Aj keď táto mágia nedokáže zmeniť protivníka na žabu, stále má veľkú moc na myseľ. Nejeden politický spor sa odrazu rozplynul, keď boli k rokovaniu prizvaní zaklínači a ich motivačné stretnutia sa tešia veľkej obľube u ľudí, ktorí potrebujú štuchnúť tým správnym smerom.

 

Alchymisti

Ak uvidíte niekoho, ako si čuchá k množstvu fľaštičiek, nemusí sa hneď jednať o zákazníka drogového priemyslu. Skôr je pravdepodobné, že máte to štastie a stretli ste člena váženého cechu alchymistov. Váženosť nebola vždy samozrejmosťou, najmä pre časté požiare v blízkostí ich laboratórií, no dnes je už všetko v poriadku. Výrobky, akým je napríklad elixír pravdy či nápoj lásky, sa dobre predávajú a za peniaze si viete v dnešnej spoločnosti kúpiť hocičo, aj všeobecnú úctu. O tom, že sem-tam obžalovaný začne pred súdom doslova spievať, sa taktne mlčí. Často sú za tým šikovní obchodníci, ktorí radi zaplatia aj za tie najpodivnejšie ingrediencie, lebo dobre vedia, že ich so ziskom predajú primiešané v magických odvaroch.

 

Mágovia

V prípade, že objavíte na zemi zvláštny obrazec, VŠMÚ silno odporúča sa ho nedotýkať. Mohli by ste tým znehodnotiť ťažkú prácu mága a mohla by vám hroziť pokuta. Jedná sa o typ mágie, kde praktizovateľ magických umení pomocou starostlivo vybraných runových kameňov a iných pomôcok vytvorí vzorec, ktorý mu umožní vytvárať podobné kúzla ako používajú zaklínači. Ich výhodou je však omnoho väčší dosah. Vďaka tomu si mágovia často nájdu uplatnenie v Tele-Komunikáciach (telepatických komunikáciach).

 

Rituálna mágia

O rituáloch sa vedie dišput, či ich vôbec možno považovať za druh mágie. Viacero vzdelancov (a podľa VŠMU hlavne ne-vzdelancov) zastáva názor, že ide len o prejav náklonnosti bohov. Tieto teórie podporuje najmä fakt, že neexistujú jednotné rituálne postupy. Často to bývajú kombinácie zariekavania a runových kameňov, alebo hromadných modlitieb a bubnovačiek okolo ohňa. Experimentálne sa ale podarilo zistiť, že všeobecne je pri  rituáloch potrebné zhromaždiť čo najväčší počet ľudí a využiť rôzne sväté a magické predmety.

Známe prípady z okolia Vlčích Skál:

Vlčia noc: V roku 1313 dňa známeho aj ako Vlčia Noc vyvolali pri meteorite v blízkosti dediny Vlčie Skaly trolovia avatara svojho božstva Fenrira, ktorý im daroval nezranitelnosť a tým umožnil spáchať neslýchané zverstvá na miestnom obyvateľstve.

Porážka Vlada: V roku 1317 sužoval Vlčie Skaly bezhlavý rytier Vlad Krvimlat, služobník démona Lešija. Žiadna zbraň ho nedokázala zraniť, dokým sa obyvateľom, lesným bytostiam a divokému kmeňu Omakai nepodarilo uskutočniť rituál, ktorého hlavnou súčasťou bolo uvarenie Vladovej hlavy a mocná magická formulka “Huš Vlado huš”.

 

Nekromancia

O tomto temnom umení by sa tu azda ani nemalo písať. Mágovia sa od nekromantov dištancujú a podla Minima Sledilova, známeho teoretika mágie dokonca nekromancia vôbec mágiou nie je. Skôr sa jedná o temný pakt medzi dvoma dušami, ktorý pokriví a zohaví obe, výmenou za trochu životného času navyše pre jednu z nich. K nekromancii sa však uchyľujú len tí najopovrhnutiahodnejší jedinci a sú naháňaní rovnako kňazmi ako aj členmi VŠMÚ. Zvyčajne ich po chytení čaká smrť, ktorej sa tak zúfalo vyhýbali. Nachádzajú sa v okolí čerstvých mrtvol a spoznáte ich podľa čierneho oblečenia. Nepomýliť s hrobármi.

 

Významné osobnosti

 

Brandl

Slávny černokňažník a zakladateľ Abstinentskej ríše. Často sa o ňom hovorí ako o najmocnejšom mágovi všetkých čias. Za dávnych vekov dokázal na svojej kúzelnej galére uniknúť potope a neskôr sám bojoval vo Vojne mágov proti šiestim čarodejom Kráľovstva Vína. Jeho moc je dnes už legendárna, a keďže sa po ňom zachoval iba jediný autentický artefakt (Brandlov pergamen), je ťažké oddeliť mýty o jeho osobe od historických faktov.

 

Kartofel

Mág z dávnych čias, Brandlov rovesník a učiteľ neskorších veľkých čarodejov Jopiho a Tatroša. Postavil Rizlingsdorfskú vežu mágov, ktorú po ňom neskôr zdedil Tatroš. Kartofel bol miernej povahy a rozpory medzi čarodejmi ho trápili, svoju veľkú moc sa snažil využiť na tvorbu pekných vecí a pomoc ľuďom. Našťastie sa nedožil Vojny mágov.

 

Jopi, Tatroš, Kubaš, Pataš, Almaš, Tekla

Mocní mágovia a zakladatelia veľkých miest Kráľovstva Vína. Jopi postavil svoju vežu v meste Rárom Pajdel na úbočí Fragmnudských vrchov, ktoré však v priebehu vekov zaniklo. Tatroš je známy ako najväčší mág Rizlingsdorfu, bratia Kubaš a Pataš vystavali svoje veže v DornFelderi a Almaš, učeník samotného Brandla sídlil v Norveide. Na území dnešného Vodárstva, v jeho hlavnom meste Ompitáli pôsobila veľká čarodejnica Tekla. Všetci títo mágovia boli schopní využívať pravú mágiu a do dnešných čias sa dochovali len zlomky ich vedomostí a schopností.  

 

Viliam Kačkomil  

Legendárny nešťastník a najhlúpejší mág všetkých čias. Jeho magické schopnosti boli takmer nulové, no dosiahol niekoľko unikátnych výsledkov na poli kačacej mágie a stanovil tiež pomer 7:1 medzi hodnotou života človeka a kačky. Na VŠMU ho považujú za najväčšieho debila, aký kedy vládol (hoci len malou) magickou mocou.

 

Minim Sledilov

Významný alchymista, teoretik mágie a zberateľ magických textov. Počas svojej bohatej vedecko-pedagogickej kariéry vytvoril viac ako dvadsať učebníc a grimoárov, pojednávajúcich o rôznych oblastiach mágie. Sú mu tiež pripisované zásluhy za záchranu niektorých vzácnych rukopisov z pozostalostí dávnych mágov, najmä Jopiho a Tatroša, a tiež objav tzv. Brandlovho pergamenu, jediného originálneho magického zápisu urobeného Brandlovou vlastnou rukou, ktorý sa dochoval až do súčasnosti. Brandlov pergamen je aktuálne vystavený v múzeu mágie v Norveide.  

» Menej

 

História

Päť veľkých miest Kráľovstva založilo päť mocných čarodejov, proti ktorým povstal mág Brandl. Vojna takmer zahubila celú civilizáciu, no napokon ju zachránila skupina veľmožov s krvou posvätenou Praotcom. Tí založili Kráľovstvo Vína a vládli v ňom až dokým v roku 1312 nezomrel posledný právoplatný kráľ Jano III. Dlhý nos. Súčasný kráľ Pataj I. je prvý kráľom, ktorého krv nie je posvätená Praotcom a mnohí preto pochybujú, či je vôbec pravým kráľom. Pred štyridsiatimi rokmi falošný kráľ Mikluš oddelil od Kráľovstva Vodárstvo, ktoré je od tých čias až po dnes nepriateľskou krajinou.

Chcete si vyskúšať neobvyklú postavu? Buďte historikom, alebo (po vzore Indiana Jonesa) dobrodružným archeológom pátrajúcim po artefaktoch z čias Vodárskej vzbury, či dokonca vojny mágov. Baví vás prekonávať výzvy? Možno vaša postava verí, že pravým kráľom je vodár Mikluš a nehanbí sa to povedať nahlas. Musí však byť pripravená znášať následky, pretože už samo vyslovenie Miklušovho mena je pre mnohých vlastizradou.

» Viac

 

Históriu Kráľovstva Vína rozdeľujeme na 4 hlavné obdobia:

  1. Vek hrdinov
  2. Vek kráľov
  3. Vek mágov
  4. Zlatý vek

 

Vek hrdinov (1313 - súčasnosť)

Pataj I. Šuhaj (1264 - súčasnosť  ,vláda 1313 - súčasnosť)

Pataj I. je súčasným kráľom Kráľovstva Vína a zároveň prvým kráľom, ktorý nepochádza zo starého vinárskeho rodu. Vládu prevzal po Janovi III., potom ako mu dlhé roky slúžil v úrade kráľovského správcu.

 

Vek kráľov (1001 - 1312)

Jano I. Krásnojasný (976 - 1094, vláda 1001 - 1094)

Jano I. bol prvým kráľom Kráľovstva Vína, potom ako vybojoval nezávislosť svojho kráľovstva od Abstinenskej ríše. Vládol dlho a múdro, po jeho smrti v roku 1095 vládcovské žezlo prevzal jeho syn Jano II.

 

Jano II. (1038 - 1230, vláda 1095 - 1230)

Bol synom Jana I., zakladateľa Kráľovstva Vína. Vládol 135 rokov, čo z neho robí najdlhšie vládnuceho kráľa Kráľovstva Vína. Po jeho smrti v roku 1231 sa stal kráľom jeho syn Jano III.

 

Jano III. Dlhý nos (1214 - 1312, vláda 1231-1312)

Prvé roky vlády

Kráľ Jano III., zvaný Dlhý nos sa vlády ujal po smrti svojho otca Jana II. v roku 1231 ako 17-ročný. V roku 1232 sa mu narodil syn Bohdan, neskôr v roku 1239 aj dcéra Konstanca. V roku 1240 kráľ prisľúbil Konstancu za nevestu akvilónskemu vojvodovi Jánovi Miklušovi, ktorý pre ňu dal postaviť Červenokamenský kaštieľ na hore Kukla. Roky plynuli a Mikluš, ktorý sa obával, že kráľ mu napokon svoju dcéru napriek prísľubu odmietne dať za ženu, v roku 1263 mladú (24-ročnú) Konstancu uniesol (pramene vo Vodárstve hovoria, že šla dobrovoľne) na svoj hrad v Ompitáli a bez kráľovho požehnania sa s ňou oženil. O rok neskôr sa kráľovská výprava, ktorá mala za úlohu priviesť stratenú princeznú späť do Kráľovského Mesta stratila v Červenom priesmyku, z čoho kráľ vinil Mikluša a za trest vyhnal všetkých jeho vazalov z kráľovského dvora. Napätie medzi kráľom a vojvodom Miklušom sa v nasledujúcich rokoch stupňovalo.

 

Čierny rok 1277

V roku 1263 sa kastelánom Červenokamenského kaštieľa stal krutý Tiburcius, ktorý ho prestaval na hrad a začal pod ním hĺbiť podzemné chodby. Pri kopaní sa postupne prekopával k starému väzeniu démona Lešija, z ktorého postupne presakovalo na povrch zlo a skaza. V roku 1276 Tiburciovi služobníci otvorili dvere Lešijovej kobky, vďaka čomu sa démon oslobodil a unikol spod Kukly. Vystrašený kastelán ušiel z hradu a nikdy viac sa doň nevrátil. V priebehu nasledujúceho roku Lešij so svojimi prisluhovačmi terorizoval Fragmundské lesy, až kým sa proti nemu nepostavil statočný Jaro Hájniček spolu s Vlkoňom z rodu Vlkoňov. Na sklonku roku 1277 sa stretli v bitke pri Medvedej skale, kde Jaro a Vlkoň s pomocou lesného ducha Lesovika porazili Lešija a zahnali ho späť pod Kuklu. Po tom, ako bol les očistený od démonových prisluhovačov, lesné bytosti pomocou kúziel preniesli hrad Červený Kameň z Kukly na jeho dnešné miesto. Jaro Hájniček dal opätovne uzavrieť a zasypať Lešijovo väzenie.                 

 

Veľká vodárska vzbura

V roku 1278 náhle zachvátila kráľovské vinohrady choroba vodnatielka, pričom mnohí dvorania boli toho názoru, že v tom má prsty odbojný vojvoda Mikluš. Hneď v nasledujúcom roku postihla kráľovstvo epidémia moru, na ktorý začiatkom roku 1280 zomiera kráľov jediný syn Bohdan. Čoskoro na to situáciu ešte viac skomplikovala Miklušova drzá požiadavka, aby ho kráľ ustanovil svojim dedičom, keďže je manželom jeho dcéry. Rozhnevaný Jano III. výzvu okamžite odmietol. Ako odpoveď akvilónski námorníci zapálili rizlingsdorfskú flotilu, kotviacu severne od mesta a Mikluš zároveň vyhlásil kráľovi vojnu (tento akt neskôr vstúpil do dejín ako Veľká vodárska vzbura). So svojím vojskom prešiel Červeným priesmykom a ako prvý napadol práve hrad Červený Kameň. Akvilónska armáda obľahla Červený Kameň, ktorý však udatní Hájničkovci ubránili. Miklušova flotila sa následne stretla v boji s norveidským loďstvom v bitke pod útesmi, no po ťažkom boji sa stiahla. V druhej polovicii roku 1280 sa Miklušovo loďstvo prebilo cez Norveidský prístav a proti prúdu rieky Ovary zaútočilo na DornFelder, kde sa ich postup definitívne zastavil. Keď sa akvilónskym pozemným vojskám nepodarilo rýchlo dobyť Červený Kameň, Mikluš zanechal pod hradnými múrmi tri pluky pod vedením Kazimíra Akvilónskeho a s väčšinou svojich síl vytiahol proti Kráľovskému Mestu. Ponáhľal sa, aby zabránil kráľovmu vojsku spojiť sa s vernými rizlingsdorfčanmi, no napokon prišiel neskoro. Pred hradbami Kráľovského Mesta naňho už čakali šíky vojvodu Leopolda von Rizlingsdorf, ktorý aj s armádou prešiel Urugaskými vrchmi a pripochodoval zo severu na pomoc kráľovi. Sily boli približne vyrovnané, no Miklušovo vojsko malo už dlhšie problémy so zásobovaním, takže vojvoda nemal inú možnosť ako zaútočiť. Bitka na Kráľovom poli je považovaná za najkrutejší a najkrvavejší stret celej Vodárskej vzbury, medzi jej najvýznamnejšie obete patrí rizlingsdorfský vojvoda Leopold a Miklušov mladší brat Lumír. Porazené akvilónske vojsko sa napokon muselo stiahnuť až k ústiu Červeného priesmyku, kde sa Mikluš spolu s Kazimírom opevnili a prečkali zimu na dohľad od hradu Červený Kameň, nad ktorým stále viala kráľovská vlajka. Na jar roku 1281 prišlo do oblasti Fragmundu, v ktorej ešte stále vyčíňal mor, vojsko Rizlingovcov pod vedením Leopoldovho strýka Bruna. Rizlingovci, ktorým pomáhali aj miestni rytieri Jara Hájnička obľahli zdecimovanú Miklušovu armádu, ktorá sa napokon musela stiahnuť až za Fragmundské hory. Zároveň boli v okolí DornFelderu rozprášené posledné zvyšky akvilónskej flotily, z ktorej sa späť do Vodárstva vrátilo len zopár mužov. Kráľovskému vojsku však už neostal dostatok síl aby napadlo Akvilóniu, a tak Mikluš vyjednal s kráľom mier. Na jeseň roku 1281 bolo Miklušom napriek kráľovej nevôli vyhlásené samostatné Vodárske kráľovstvo a Ján Mikluš bol korunovaný ako jeho prvý kráľ. Zároveň vyhlásili nezávislosť od Kráľovstva Vína aj Slivácko a Polostrov Chmeľu.  

 

Povojnové roky

Roky nasledujúce po skončení Veľkej vodárskej vzbury boli poznačené doznievaním morovej epidémie a spamätávaním sa celého kráľovstva z jej hrôz. Kráľ menoval statočného Jara Hájnička vojvodom Červenokamenskej vojvodiny a dal mu za úlohu vysporiadať sa s lúpeživými rytiermi a zločineckými bandami, ktoré sa od skončenia vojny potulovali po krajine. V roku 1289 sa Jarovi Hájničkovi narodil syn Svätopluk. Kráľ Jano III. medzitým robil čo mohol, aby uzdravil poddaných aj strádajúce vinohrady. Jeho vtáčia garda, spolok skúsených liečiteľov viniča obchádzal kráľovstvo a pomáhal všade, kde sa dalo, niekedy aj s osobnou pomocou kráľa. Uzdravovanie krajiny si však vybralo krutú daň na kráľovom zdraví, a tak sa okolo roku 1300 Jano III. stiahol z aktívneho politického života a prenechal väčšinu kompetencií svojmu správcovi Patajovi. V roku 1296 zomrel pri boji s nebezpečnými Malrogmi Jaro Hájniček a jeho panoš Alfonz priniesol Jarovu slávnu zbraň - Meč Samoseč späť na Červený Kameň. Novým vojvodom sa stal jeho syn Svätopluk, ktorý mal však ešte len sedem rokov, takže zaňho vládla ako regentka jeho matka Anna.

 

Južná vojna    

V rokoch 1300-1303 začali na juhozápade kráľovstva prepukať nepokoje, spojené najmä s nespokojnosťou niektorých južanských šľachticov s majetkovými pomermi po oddelení sa Slivácka a Polostrova chmeľu. Na oboch stranách došlo k šarvátkam, dobytiu niekoľkých pevností a drancovaniu majetkov, až sa v nasledujúcich rokoch začalo medzi ľuďmi hovoriť o tzv. Južnej vojne. Niektorí šľachtici svoje lúpežné výpravy odôvodňovali bojom proti vodárom, ktorí sa po skončení bojov v rámci Veľkej vodárskej vzbury utiahli do týchto končín, iní si nárokovali rozsiahle pozemky, o ktoré boli údajne podvodom pripravení. Boje sa zostrovali, až napokon v roku 1310 zakročil samotný kráľ a boje rázne ukončil pod hrozbou vysokých trestov. Obom oddeleným oblastiam kráľ zachoval čiastočnú autonómiu a ich kniežatám hlavné rozhodovacie práva, no museli uznať jeho osobnú autoritu a ukončiť násilie. V roku 1309 sa Svätopluk Hájniček vo veku dvadsiatich rokov ujal vlády nad Červenokamenskou vojvodinou a na pamiatku svojho otca vrazil Meč Samoseč do skaly pod hradom, aby ho odtiaľ vybral pravý hrdina, hodný zbrane Jara Hájnička. V roku 1311 bola v mestečku Schatmansdorf založená Kráľovská mincovňa.

 

Smrť Jana III.

V roku 1312 zomrela vo veku 73 rokov kráľova dcéra Konstanca. Krátko pred smrťou požiadala svojho manžela Jána Mikluša, kráľa Vodárskeho kráľovstva, aby jej dovolil vrátiť sa do svojej domoviny a naposledy sa rozlúčiť s otcom. Mikluš jej vyhovel a vyslal veľký sprievod, ktorý priviedol Konstancu späť do Kráľovského Mesta, kde sa ešte nakrátko stretla s kráľom a napokon tam aj zomrela. Zronený kráľ prestal vychádzať zo svojich komnát, odmietal jedlo a po niekoľkých mesiacoch strádania zoslabnutý zomrel vo veku 98 rokov.   

 

Vek mágov (1 - 1000)

Vznik Abstinensu (1-250)

Brandl patril už za čias cisárstva medzi najväčších mágov a na svojej kúzelnej galére sa dokázal plaviť nielen po moriach, ale aj po lesoch a horách. Niektorí vravia, že za temných nocí jeho loď dokonca lietala po nebi. Po potope bol preto práve Brandl medzi prvými, kto začal pracovať na obnove zničeného cisárstva. Jeho kúzelná moc bola ohromujúca, a tak dokázal v priebehu niekoľkých rokov premeniť trosky starej ríše na novú, modernú krajinu. Zatiaľ čo na území Kráľovstva Vína panoval chaos a veľkí mágovia sa ešte len pripravovali prevziať moc, Brandlovo nové sídlo sa dávno týčilo k nebesiam. Na vrchole hory Sokolí pazúr, najvyššom vrchu v šírom okolí, vystaval sedem palácov obohnaných hradbami a uprostred nich vztýčil ohomnú Iskrivú vežu, svoje osobné sídlo. Iskrivá veža mala päť podlaží z mramoru, päť zo slonoviny a päť z jantáru, celkom na vrchu stála Brandlova perleťová komnata. Okolo jeho sídla postupne vyrástla celá bohatá a prosperujúca ríša. Brandl ako neobmedzený vládca ríše bol presvedčený, že potopu zoslal na cisárstvo Praotec vínnej révy, takže zakázal všetkým svojim poddaným vyznávať Praotcovo náboženstvo a spolu s tým zakázal na svojom území piť víno alebo akýkoľvek iný alkohol. Od tých čias sa jeho ríša nazývala Abstinensom, krajinou bez vína.    

 

Založenie miest (1-250)

Po potope ostalo veľké cisárstvo v troskách a civilizovaný svet sa prepadol do chaosu. V priebehu prvých desiatok rokov bolo na území Kráľovstva Vína úplné bezvládie, silné ozbrojené skupiny okrádali slabšie a nikde nebolo bezpečne. Počas tohto času začali získavať moc mágovia, ktorí prežili potopu. Na juhu sa ujal vlády Brandl, ktorý unikol potope na svojej galére a na severe Kartofel, prastarý mág, ktorého učňami boli veľkí kúzelníci Jopi a Tatroš. Samotný Kartofel si svoju magickú vežu postavil na mieste dnešného Rizlingsdorfu a po jeho smrti v nej vládol Tatroš. Jopimu patrila veža Rárom Pajdel, nachádzajúca sa na úbočiach Fragmundských vrchov. Brandlov učeň Almaš uchvátil vládu nad zničeným Norveidom a znovu ho vybudoval. Bratia Kubaš a Pataš vystavali svoje veže na mieste dnešného DornFelderu (Kubaš v Dorne, Pataš vo Felderi) a mocná čarodejka Tekla vystavala svoj palác na území dnešného Ompitálu. Okolo čarodejov sa postupne začalo sústreďovať čoraz viac ľudí a okolo ich veží vyrástli veľké mestá tej doby. Niekoľko desiatok rokov toto usporiadanie fungovalo, veľké mestá zbohatli, šírilo sa v nich vzdelanie a kultúra. Niektorí mágovia si však začali navzájom závidieť a túžili po moci ostatných. Spomedzi nich bol najagresívnejším Almaš, ktorý vyhlásil vojnu bratom Kubašovi a Patašovi, ktorá trvala 12 rokov. Keď sa mu nepodarilo ovládnuť ich ríšu, obrátil svoju pozornosť na juh. Snažil sa očarovaným vínom ovládnuť ľudí z ríše svojho bývalého majstra Brandla, posielal na všetky strany čarovné príšery a spod zeme vypúšťal démonov. Napokon Brandla natoľko rozhneval, že ten sa rozhodol zraziť na kolená nielen Almaša, ale aj všetkých ostatných mágov. S použitím svojich ohromných magických schopností rozpútal Brandl okolo roku 250 vojnu, známu ako Vojna mágov.              

 

Vojna mágov (250-550)

V čase vzostupu mágov na území dnešného Kráľovstva Vína bol Brandl už veľmi starým mágom, no jeho magická sila mu pomáhala mnohonásobne predlžovať ľudský život. Dlhé roky si vystačil s panovaním nad vlastnou ríšou, no Almašove výčiny ho rozhnevali do takej miery, že sa rozhodol skoncovať so všetkými mladými mágmi na severe raz a navždy. Aj ako starý muž mal v rukách moc, o ktorej sa dnešným mágom iba sníva, a tou napadol naraz Norveid aj DornFelder. Almaš, Kubaš a Pataš nemali inú možnosť, ako sa proti nemu spojiť, ak nechceli byť okamžite znesení z povrchu zemského. V prvých desaťročiach vojny sa diali na juhu strašidelné veci. Mágovia po sebe vrhali hory, privolávali z nebies tornáda a triasli samotnými základmi zeme. Vojská neboli v tejto vojne vôbec potrebné, pretože sily, ktoré bojovali na oboch stranách, boli stokrát mocnejšie než najväčšie vojsko v okolí. V roku 315 sa vyčerpaní Kubaš, Pataš a Almaš stretli s Jopim, Tatrošom a Teklou, ktorých prosili o pomoc. Ani jednému zo severských mágov sa do vojny nechcelo, no zároveň vedeli, že ak Brandl premôže mágov na juhu, hravo zvládne aj tých na severe. Po dlhom váhaní severskí mágovia napokon súhlasili a pripojili sa do boja po boku svojich kolegov. Vojna pokračovala a v roku 420 sa Brandlovi podarilo zaplaviť Almaša v jeho magickej veži obrovskou prívalovou vlnou, ktorá takmer zničila celý Norveid. Almaš dokázal väčšinu mesta ochrániť svojou mocou, no sám napokon v súboji zomrel. Ostatní mágovia ostali zaskočení a ich odpor postupne slabol. V nasledujúcich rokoch Brandl premohol Kubaša a Pataša, následkom čoho sa zronení severskí mágovia vrátili späť do svojich miest. Brandlova moc bola na určitú dobu uspokojená víťazstvom, no jeho odhodlanie bolo stále silné. Okolo roku 500 sa jeho magická moc rozprestrela aj nad severnými mestami a postupne premohol aj ostatných mágov. Teklu zrazil k zemi bleskom, Jopiho zavalil kamennou lavínou a Tatroša, ktorý s ním bojoval ako posledný, zahrdúsil čarovným popínavým brečtanom. Tak napokon Brandlova moc zvíťazila nad ostatnými starými mágmi a uchvátila vládu nad celým dnešným Kráľovstvom Vína.   

 

Bezvládie (551-840)

Po skončení Vojny mágov sa Brandl vrátil do Iskrivej veže a dlho tam oddychoval. Jeho myseľ sa čoraz viac ponárala do dlhých úvah a skúmania prapodstaty existencie sveta, až postupne prestal vychádzať zo svojej perleťovej komnaty a správu nad ríšou prenechal svojím zástupcom. Spolu s Brandlovou magickou mocou sa zo severných oblastí stratil aj vplyv Abstinensu a nastal chaos. Opäť sa vynorili lúpeživé bandy a nebezpečné klany, ktoré však nemal kto skrotiť. Takmer 300 rokov trvalo na území dnešného Kráľovstva Vína temné bezvládie, počas ktorého sa zabudlo na pravú mágiu, na mnohé súčasti zo vzdelania a kultúry, ktoré mágovia pestovali a vládol iba ten, kto mal najväčšiu silu zbraní.

 

Založenie Kráľovstva Vína (841-1000)

Územie dnešného Kráľovstva Vína patrilo napriek nezáujmu väčšiny abstinentov práve k ich ríši, a tak sa nemožno čudovať, že správy prichádzajúce spoza Veľkých vápenných hôr začali ríšu znepokojovať. Severné územie a jeho zdroje boli storočia nevyužívané a dokonca sa z tých zabudnutých končín začalo barbarstvo šíriť až na územie Brandlovej ríše. Brandlov pobočník Virgin I. v roku 841 vyhlásil, že pustý sever je potrebné dostať pod kontrolu a podrobiť záujmom ríše, a tak abstinenské vojská prekročili hory a v krátkom čase dostali pod kontrolu takmer celé územie. Tamojší mocipáni boli vyčerpaní vzájomnými bojmi a nepredstavovali pre Abstinens skutočnú prekážku. Okolo roku 849 už bolo prakticky celé severné územie pod kontrolou abstinentov. Miestodržitelia ríše sa usídlili v mestách, ktoré stále prežívali - Norveide, DornFelderi a Rizlingsdorfe a odtiaľ všetko spravovali. Dve storočia existovalo severné územie v tomto režime, no medzi pospolitým ľudom, starými vinárskymi rodmi a všetkými tými, ktorí si ctili tradíciu starých severských mágov sa postupne vyformovalo hnutie odporu. Jeho hlavným predstaviteľom sa stal Jano I. Krásnojasný, ktorý dokázal v priebehu rokov zjednotiť veľmožov, rytierov a pospolitý ľud zo všetkých kútov severu a v roku 993 začal boj za osamostatnenie Kráľovstva Vína od Abstinensu. Vojna trvala 7 rokov, no odhodlanie starých vinárov bolo veľké, a tak napokon v roku 1000 Jano I. porazil vojská Virgina I. a vyhnal ich za Veľké vápenné hory. Na znak definitívneho oddelenia svojho kráľovstva od starej ríše dal v širokej rozsadline medzi horami postaviť ozrutnú bránu, ktorú pomenoval Brandlovou bránou. Táto brána je od tých čias až dodnes zatvorená a chráni juh Kráľovstva Vína pred Abstinenskou hrozbou.   

 

Zlatý vek (od nepamäti - 0)

Obdobie Cisárstva

Najstaršie známe informácie o území dnešného Kráľovstva Vína pochádzajú z čias zlatého veku, kedy sa na väčšine známeho sveta rozprestieralo veľké a bohaté Cisárstvo. Podľa dobových záznamov, vytepaných starým umením do zlatej platne, ktorá bola nájdená na území dnešného Norveidu (tzv. Norveidská doska, najstaršia známa písomnosť) založil Cisárstvo Korún, dávny veľmož, ktorý si ako prvý na svete položil na hlavu vládcovskú korunu. Jeho vláda údajne trvala tisíc rokov a v meste, ktoré si pre seba postavil, boli cesty dláždené rýdzym zlatom. Pravdivosť týchto záznamov však bola historikmi mnohokrát spochybnená.  

 

Krebsova vláda a potopa

Neskoršie záznamy z obdobia zlatého veku hovoria najmä o období vlády posledného cisára Krebsa, ktorý údajne sedel na tróne päťsto rokov. Jeho impérium bolo najväčšie, ktoré tento svet videl, jeho otroci pochádzali zo všetkých kútov sveta a stavali tie najimpozantnejšie paláce a mestá. Za jeho vlády bol dokonca položený základný kameň Norveidu, ktorý bol toho času najsevernejším mestom impéria (sever dnešného Kráľovstva Vína bol neobývanou divočinou). Na cisárovom dvore sa vyučovala pravá mágia a v jeho Diamantovom paláci študovali najväčší mágovia, vrátane majstra Kartofla a obávaného černokňažníka Brandla. Legendy hovoria, že sláva a bohatstvo stúplo Krebsovi do hlavy natoľko, že samého seba vyhlásil za mocnejšieho od bohov. Bohovia ho údajne potrestali ohromnou potopou, ktorá zmietla celé cisárstvo z povrchu zemského a nastolila tisícročné obdobie chaosu. Historici sa však domnievajú, že skôr než božím trestom bola potopa dielom mágov, ktorých moc bola v tom čase takmer bezhraničná. Nech už bola pravda akákoľvek, potopa rozvrátila cisárstvo, Krebs pravdepodobne zomrel v ruinách svojho zámku a mnoho bohatstva a poznania navždy zmizlo zo sveta. Rok potopy je preto považovaný za posledný rok zlatého veku.   

» Menej

 

Klebety a legendy

V Kráľovstve existuje množstvo klebiet, legiend, bájí, mýtov a povedačiek, opisujúcich rytierske činy Bojana Smelého, dobrodružné cesty Vasila Vzduchoplavca, či boj Jara Hájnička proti démonovi Lešijovi. Niektoré z nich sú pravdivé, iné nie. A ešte sú tu tie, v ktorých sa kdesi hlboko ukrýva zrnko pravdy napriek tomu, že im už veria len staré mamy a malé deti. Niekedy sú zo všetkých najdôležitejšie práve tie.

Legendy a báje bývajú často súčasťou informačných blokov, ktoré hráči dostávajú pred hrou a nezriedka im môžu poskytnúť dôležité informácie. Venujte im preto pri príprave na hru pozornosť. Pri príprave vašej postavy sa tiež môžete inšpirovať starými legendami a stať sa tak pevnou súčasťou herného sveta. Najlepší hráči (po dohode s majstrami) sami tvoria legendy a mýty, rozvýjajúce náš spoločný LARPový svet.

» Viac

 

Klebety, legendy a príbehy Kráľovstva Vína sa dochovali z troch hlavných historických období:

  1. Príbehy veku kráľov
  2. Príbehy veku mágov
  3. Príbehy zlatého veku

 

Príbehy veku kráľov

Príbehy, klebety a povedačky veku kráľov pozná každý a každý ich pozná trošku inak. Väčšinou sa týkajú známych miest a slávnych ľudí, ktorých niektorí pamätníci aj osobne stretli na potulkách kráľovstvom. O jedných sa hovorí tamto, o iných toto, niektorí prisahajú, že videli ako jeden z hrdinov ľavou rukou zabil sedem drakov, iní len neveriacky krútia hlavami.     

 

O meči Samoseči

Meč Samoseč je dnes už legendárna zbraň, ktorú vraj pred dvesto rokmi vyrobil slávny kováč Kovomír pre hrdinu Mojmíra, ktorý s jeho pomocou premohol sedem čiernych jazdcov. Neskôr patril udatnému Bojanovi Kumsmodovi, ktorý ním zoťal hlavu drakovi, sídliacemu pod horou Urugas. Počas Veľkej vodárskej vzbury patril meč Samoseč slávnemu Jarovi Hájničkovi, ktorý vďaka nemu premohol démona Lešija a ubránil Červený Kameň pred vojskom vojvodu Mikluša. Hovorí sa, že tomuto meču žiadna príšera neodolá a služobníci démona sa pred ním trasú. Je to zbraň hodná skutočného hrdinu, to najlepšie čo v temných časoch môže mať dobrodruh pri sebe. Po smrti Jara Hájnička jeho syn Svätopluk zobral meč a zarazil ho hlboko do skaly pod hradom, odkiaľ ho smel vytiahnuť len skutočný hrdina. Mnoho udatných rytierov sa meč pokúšalo vytiahnuť, no márne, až jedného dňa meč zo skaly oslobodil hrdina Iskadril, ktorý spolu s dedinčanmi z Vlčích Skál a lesnými bytosťami premohol znovuzrodeného Vlada Krvimlata. Samotný Iskadril bol v boji smrteľne ranený a jeho duša odišla do posvätného elfského hája. Meč Samoseč od tých čias nikto nevidel.

 

O Borivojovi Zachovi

Jedna z báji známych v Kráľovstve Vína hovorí, že pred dávnymi časmi žil na severe bojovník mocnejší od každého rytiera v Kráľovstve. Volal sa Borivoj a keďže ho jeho matka do siedmych rokov dojčila, dokázal už ako malý chlapec vytrhávať zo zeme bučky aj s koreňmi. Keď mal mladý Borivoj dosť rokov, odišiel do mesta, kde sa priučil tomu i onomu a okrem sily nabral aj za hrsť rozumu. Tak sa z neho stal najváženejší rytier na celom severe, ktorý preukázal svoju statočnosť v mnohých vojnách. O nejaký čas sa oženil s krásnou ženou, postavil si dom a chystal sa zavesiť svoj budzogáň na klinec nad kozubom. Jedného dňa sa spokojný Borivoj vracal z poľa, keď zbadá svoju ženu ležať bezvládnu na zemi. Keď k nej pribehol, všimol si, že má ranu na nohe a neďaleko nej zbadal v tráve hada. Všetkými silami sa Borivoj pokúšal svoju ženu prebrať späť k životu, ale nešlo to. Bola mŕtva. Nešťastný bojovník v zúfalstve vzal do ruky svoj budzogáň a vybral sa hľadať cestu do samotného pekla. Na tej ceste zažil mnohé dobrodružstvá a vyviazol z mnohých nebezpečenstiev, no nakoniec sa do pekla dostal, samotnej smrti svojím budzogáňom pohrozil a ženu si späť medzi živých priviedol. Podľa báje stál Borivojov dom pod vrchom Zach, a tak aj pomenoval svoj rod. Z tohto rodu dodnes pochádzajú všetci Zachovci, vrátane Červenokamenského kastelána Feliciána Zacha.

 

O prvom hrobe

Hoci ľudia pochovávajú svojich mŕtvych do zeme už od dávnych čias, vraví sa, že vôbec prvý pohreb vykonaný profesionálnym hrobárom bol vykonaný na hrade Červený Kameň. Vraj ho vykonal otec zakladateľ hrobárskeho remesla HrFer. (hrobarus ferencis) Koceľ Dubníček a hovorí sa, že do tohto hrobu (tzv. Dubníčkov hrob) ukryl svoj tajný hrobársky odkaz. Tiež sa hovorí, že v tomto hrobe nebol nikdy nikto pochovaný.

 

Príbehy veku mágov

Medzi príbehy veku mágov patria dávne povesti z čias pred vznikom Kráľovstva Vína, kedy proti sebe bojovali praví mágovia a najmocnejším mužom sveta bol černokňažník Brandl. Sú to príbehy plné kúziel a napätia. Niektoré z týchto príbehov sú zaznamenané aj v starých knihách, zaoberajúcich sa históriou a mytológiou kráľovstva, no väčšina z nich sa traduje ústnym podaním.

 

O štyroch elfských princeznách

Hovorí sa, že princezná Andúli žila v dávnych časoch vo Fragmundských lesoch a bola najkrajšou zo všetkých elfských princezien. Tancovala v lese za súmraku a elfom, ľuďom i všetkým iným dobrým tvorom dávala na hlavy vence kvetov. Keď sa však vo Fragmunde po prvý raz objavil démon Lešij, jej kvety zvädli a s nimi chradla aj Andúli. Hovorí sa, že posledný z jej kvetov - veľkú žltú púpavu odtrhol samotný Lešij, ktorý sa chcel osobne pozrieť ako jej zo zármutku pukne srdce. Hovorí sa, že keď Andúli napokon zomrela, aj samotná Smrť za ňou zaplakala.

Princezná Tamári žila pred dávnymi časmi v zelených krajoch pri rieke. Keď na Fragmundské lesy padol Lešijov tieň, neváhala a utiekla ďaleko na juh. Mnohí z jej ľudu ušli s ňou a po mnohé roky spievali clivé piesne o stratenom domove, ktorý nechali ďaleko za sebou. Hovorí sa, že žiaľ princeznej Tamári za domovom bol taký veľký, že jedného dňa sa rozhodla, nedbajúc na nebezpečenstvo, vrátiť sa na sever k svojej milovanej rieke. Zlou náhodou ju na ceste zazreli vojaci Vlada Krvimlata, Lešijovho najvernejšieho služobníka. Princeznú chytili a priviedli priamo k Lešijovi, ktorý jej podľa legendy vlastnou rukou vytrhol srdce z hrude. Preto elfovia, žijúci na juhu dodnes spievajú smutné piesne a čakajú na jej návrat. Hovorí sa, že aj samotná Smrť za ňou smútila, keď princezná Tamári zomrela.

Princezná Coréli patrila medzi najobdivovanejšie ženy svojej doby. Žila na úpätí hôr a hovorí sa, že si vpletala do vlasov vietor, ktorý s ňou tancoval na skalách. Keď Lešijovo zlo ovládlo Fragmundské lesy, elfovia z hôr utiekli alebo zomreli v boji s temnotou a história na nich zabudla. Hovorí sa, že Coréli ostala v horách posledná a odmietla odísť so zvyškom svojho ľudu. Keď Lešijove vojská dobyli a obsadili hory, Coréli stála hore na skale a pozerala sa na to. Keď démon rozkázal aby mu ju živú priviedli, ona radšej skočila zo skaly a vzala si život. Hovorí sa, že aj samotná Smrť sa od toho pohľadu odvrátila.

Povráva sa, že princezná Nihíli mala najkrajší hlas zo všetkých žien sveta. Spievala vraj krajšie ako slávici, a každý, kto jej hlas začul, zastal aby sa doňho započúval. Hovorí sa, že keď padlo na Fragmund Lešijovo zlo, jej milý mal prísť a vziať ju do bezpečia, ale neprišiel. Všetci dávno ušli, iba ona jediná ostala v temnom lese a čakala. Napokon ju ako prvý našiel Vlad Krvimlat, Lešijova pravá ruka. Legenda hovorí, že jediný pohľad do jeho tváre plnej nenávisti stačil na to, aby stratila vôľu žiť. Nihíli odišla zo sveta živých a aj samotná Smrť jej zaspievala žalospev, keď ju videla vchádzať do svojho kráľovstva, kde stále čaká, že za ňou jej milý príde. Smutná legenda vraví, že duše všetkých štyroch elfských princezien dodnes prebývajú v stromoch posvätného elfského hája a lesné bytosti pri nich celé veky držia stráž, aby ich krása a dobrota nezmizli navždy z nášho sveta.

 

O prameni živej vody  

Hovorí sa, že raz za tisíc rokov sa na jediný deň uprostred Fragmundských lesov zjaví prameň živej vody. Táto voda má mnohé úžasné vlastnosti, využívajú ju liečitelia, alchymisti i mágovia. Starým prinavracia mladícku silu, mladým napraví podlomené zdravie. Tiež je drahocenným artiklom na čiernom trhu a chutí ako najsladšie DornFederské víno.

 

O Lesovikovom víťazstve nad Vladom Krvimlatom

Už od dávna sa povráva, že za čias, keď sa piesok lial a voda sypala, vládol nad Fragmundským lesom temný duch Lešij. Jeho vláda bola krutá a každý, komu bol život milý, mu musel slúžiť alebo sa pred ním do najtajnejšej skrýše ukryť. Ľudia i elfovia mu museli prinášať krvavé obete a nad Fragmundom sa neustále vznášala temnota. Najhorším z jeho pohlavárov Bol Vlad Krvimlat, rytier v čiernej zbroji, oháňajúci sa ťažkou sekerou. Kamkoľvek Vlad prišiel, všetko živé zutekalo, lebo všetkým bolo známe, že stínanie hláv je jeho obľúbenou zábavkou. Vlad tyranizoval celý Fragmund po stovku rokov, až kým sa mu na odpor nepostavili lesné bytosti na čele s mocným duchom lesa Lesovikom. Lesovik porazil Lešijových prisluhovačov, rozohnal ich na všetky svetové strany a samotného démona vyzval na súboj. Ten sa však zľakol a utiekol do svojej pevnosti v skalách. Namiesto neho sa Lesovikovi v súboji postavil Vlad. Šesť dní a šesť nocí bojovali Lesovikove lesné čary proti Vladovej sekere, až napokon čierny rytier padol na kolená a zakrvavená sekera mu vypadla z ruky. Hovorí sa, že Lesovik mu jednou ranou zrazil hlavu z pliec a poslal jeho čiernu dušu do pekla. Lešijovi prisluhovači a temní duchovia stratili odvahu a žiadny z nich sa neodvážil Lesovikovi postaviť so zbraňou v ruke. Tak bolo na istý čas Lešijovo zlo zažehnané a do Fragmundu sa vrátil mier, hoci Lešij nebol celkom porazený. Hovorí sa tiež, že za tmavých nocí je medzi stromami v lese počuť čiernu dušu Vlada Krvimlata ako kričí, že príde jeho čas a opäť sa vráti do sveta živých. Tomu však veria len staré babky a neposlušné deti.

 

O Čiernej veži a armáde duchov

V časoch, keď Lesovik zahnal temné bytosti z Fragmundu, Lešij ukryl svoju armádu duchov v Čiernej veži, starej pevnosti v skalách. Tesne predtým, než mohli lesné bytosti pevnosť dobyť, za pomoci mocnej mágie Lešij uzavrel svoju vežu do skaly a ukryl ju tak pred Lesovikovým hnevom. Iba málo ľudí videlo na vlastné oči ako sa skala okolo hradu zatvorila a ešte menej bolo tých, ktorí počuli Lešijove posledné slová, ktoré vyriekol tesne predtým ako jeho pevnosť na mnoho rokov zmizla zo sveta. Hovorí sa, že démon preklínal ľudí i lesné bytosti, hobitov, trpaslíkov i všetky dobré bytosti sveta a prisľúbil, že jedného dňa sa skala opäť otvorí a armáda duchov, ktorú žiadny človek nezastaví, si príde vziať čo jej patrí.

 

O Janovi

Táto legenda vraví o Janovi a jeho družine, ktorá sa dostala do úzkych v rokline, ktorej východ odrezali lúpežníci vo veľkej presile. Dostali voľbu, utiecť a zachrániť si život, ale ponechať dedinčanov, ktorých si zobrali pod ochranné krídla napospas osudu alebo zostať a padnúť. “Dali sme svoje slovo, že Vás i zvyšok dedinčanov ochránime a to je jediná voľba, ktorú máme pred sebou!” povedal Jano, keď poháňal dedinčanov smerom od nepriateľa, “Keď Praotec dá, podržíme ich tak dlho, aby ste sa dostali z priesmyku.” Po týchto slovách si zastal stred rokliny a spolu s ním dvanásť odvážnych mužov a žien. Nepriateľ nenechal na seba dlho čakať, lúpežníci sa vyrútili na Jana a jeho družinu ako príval, no oni nemihli ani brvou. A nebol im skrivený jediný vlas na hlave. Divý vinič v rokline akoby ožil, zahradil lúpežníkom cestu a tí sa v strachu rozutekali kade ľahšie. Nebo sa otvorilo a Praotec zjavil hrdinom kalich s týmito slovami: “Odvážnych a čestných je menej ako dobrého vína v tejto krajine! Prijmite moje požehnanie na ceste, ktorú ste si vybrali, nech vám prúdi ako krv v žilách v náročných časoch, čo vás čakajú. Vedzte však, že proti vám stojí ešte väčšia sila a čakajú vás ťažšie skúšky ako ste podstúpili dnes. Pite len ak máte odhodlanie tento kalich útrap dopiť až do jeho trpkého dna.” Nato všetko naokolo stíchlo. Roklina bola pustá, len vietor hvízdal v medzerách medzi skalami a pred družinou stál prázdny kalich. Jano podstúpil ku kalichu, pohliadol ešte raz na členov družiny, pozdvihol ho a všetci svorne ako jeden vykríkli: “Praotec nalej!”

Janova družina mala v skutku pred sebou ešte dlhú cestu. Musela sa vysporiadať s lúpežníkmi, nájazdníkmi, urovnávať spory medzi veľmožmi a učiť ľud ako sa spojiť pre dobro veci. Časom však rástla ich sláva a bolo známe, že Jano vždy dodrží svoje slovo. Z družiny bol onedlho oddiel a následne celá armáda, pochodujúca pod vlajkou kalichu. Jano sa vždy mohol spoľahnúť na svojich dvanástich druhov a tí zas na neho. S Praotcovou pomocou sa im podarilo odraziť inváziu z juhu a nakoniec i vyhnať nepriateľa za Veľkú Vápennú stenu. Jediný južný priesmyk prehradili bránou z viniča a pomenovali ju podľa nepriateľa, ktorého mal držať na druhej strane - Brandlova brána.

 

Príbehy zlatého veku

V tejto časti sa nachádzajú najstaršie príbehy a povesti, odohrávajúce sa za čias dávneho cisárstva, kedy boli ulice miest dláždené zlatom a po zemi kráčali praotcovia starých vinárskych rodov. Tieto príbehy boli tisíckrát vyrozprávané a tisíckrát vypočuté, v priebehu stoviek rokov sa ich znenie upravovalo a menilo, takže dnes si už nikto netrúfa povedať, koľko je v nich skrytej pravdy.    

 

O prvých vinároch a ich stretnutí s cisárom

Veľký cisár zlatého cisárstva si pri dobývaní sveta podrobil stovky národov a vybojoval stovky vojen. Jedného dňa prechádzal na svojom zlatom koni krajinou a zrak mu padol na vzdialenú skupinu kopcov, obrastených viničom. Zapáčili sa mu a rozhodol sa, že mu musia ihneď patriť. Privolal svoju armádu - stotisíc mužov v brneniach z rýdzeho zlata a zastal na úpätí vrchov. Zhodou okolností žil práve v tej oblasti malý kmeň, ktorý kedysi dávno objavil tajomstvo premeny bobúľ hrozna na božský nápoj - víno. Keď sa cisár o nápoji dopočul, ešte viac chcel kopce ovládnuť a všetok nápoj získať pre seba. O vinárskej bojovej taktike zatiaľ nič nepočul, tak bol ako správny veliteľ pripravený na všetko. Prekvapilo ho, že voči jeho šíkom vypochodovala iba malá hŕstka veselých mužov a žien bez brnení, či zbraní. Priniesli mu do daru sud vína a povedali: “Ak nás zahubíš, svet príde o tento božský nápoj. Ak nás pokoríš, už nikdy sa nebudeš môcť napiť bez toho, aby si sa bál o svoj život. Ak nás však necháš slobodných, budeme spoločne prosperovať z obchodu a vína bude dosť pre teba aj pre nás.” Cisára tento kúsok pobavil a rozhodol sa ponechať im slobodu. Postupne začal víno vyvážať do všetkých kútov impéria a jeho cisárstvo bolo ešte skvostnejšie než pred tým. A tak vďaka svojej výrečnosti a zdravému sedliackemu rozumu unikli prví vinári porobe.  

» Menej

Vodárstvo

Vodárstvo je nepriateľské kráľovstvo, nachádzajúce sa za Fragmundskými horami na východe. Kráľom vodárov je Ján Mikluš, bývalý vojvoda v Kráľovstve Vína, ktorý svoje vojvodstvo odtrhol od kráľovstva a vytvoril z neho samostatnú ríšu. O vodároch sa v kráľovstve hovorí, že pijú iba vodu a dobré víno vylievajú do mora, no nie je to pravda. Medzi najsilnejšie stránky tohto kráľovstva patrí jeho veľká flotila námorných lodí.   

Chcete si vyskúšať život skutočného tajného agenta? Vstúpte do služieb Vodárstva a zúčastnite sa na misii vo Vlčích Skalách. Odhalených vodárskych agentov však často čaká najvyšší trest, takže jazyk treba držať za zubami. Neoblafli vás reči prisluhovačov kráľa Pataja? Pomôžte Miklušovi zasadnúť na trón, ktorý mu podľa mnohých právom patrí. Vlčie Skaly sú len začiatok!

» Viac

 

O Vodárstve

Vodárske kráľovstvo vzniklo v roku 1281 po tom, ako sa akvilónsky vojvoda Ján Mikluš vzbúril proti kráľovi Janovi III. a pokúsil sa dobyť Kráľovské Mesto. Mikluš vojnu napokon prehral, no svoje vlastné územie (Akvilóniu) odčlenil od kráľovstva a vyhlásil za samostatnú ríšu. Od tých čias sa márne pokúša uplatniť svoj nárok na hrad Červený Kameň a na kráľovský trón. Medzi Vodárstvom a Kráľovstvom Vína panuje ostražitý mier, okorenený občasnými pohraničnými roztržkami a neviditeľnou vojnou špiónov, združených v spolkoch slobodovinárov (na strane Kráľovstva Vína) a vodnákov (na strane Vodárstva).

 

Rasy a národy

Podobne ako v Kráľovstve Vína, aj vo Vodárstve žijú najmä ľudia, ale tiež elfovia, obývajúci vo veľkom počte Lesy divej vínnej révy, a trpaslíci. Vodári sa od ľudí z kráľovstva veľmi nelíšia (koniec koncov Vodárstvo sa od kráľovstva odčlenilo iba pred niekoľkými desiatkami rokov), iba zvyknú víno riediť vodou, aby im jeho kyslá chuť nekrivila tváre. Väčšina Vodárov si svojho kráľa veľmi váži za to, že pre nich vytvoril vlastné kráľovstvo, a vodári sú vo všeobecnosti veľkí patrioti. Trpasličia spoločnosť sa okrem početných baní na východnej strane Fragmundských hôr sústreďuje tiež v mestách, kde získavajú čoraz väčšiu váženosť a bohatstvo. V horách a lesoch Vodárstva je možné stretnúť trolov, goblinov a ďalšie tvory, podobne ako v Kráľovstve Vína.   

 

Spoločnosť

Vodárskemu kráľovstvu vládne kráľ Mikluš, ktorému podliehajú všetci mocní vazali a šľachta. V Ompitáli sídlia spolu s kráľom jeho dvorania a bohatí rytieri. Významné spoločenské postavenie majú duchovní, najmä metropoliti Cirkvi Praotcovej (Ompitálsky, Akvaduktský a Budišský metropolita) a hlavný predstavený Cirkvi Pramatkinej,  trpaslík Železomlat XI. Keďže Cirkev jašteričieho boha Myrmeka nebola na území Vodárstva uznaná, tunajší arcibiskup Leguanus XVII., sídliaci v Ompitáli (vo Vodárstve je najvyššou autoritou arcibiskup, arcipápeža Kráľovstva Vína vodári neuznávajú) nemá žiadne spoločenské postavenie a vedie podzemnú cirkvev, ktorej členovia sú na väčšine územia prenasledovaní. Treťou významnou spoločenskou vrstvou sú mágovia, ktorí sú vo Vodárstve organizovaní do Magickej gildy a podliehajú autorite Akvaduktského arcimága. Podobne ako v Kráľovstve Vína, aj vo Vodárstve sú medzi pospolitým ľudom vážení rytieri, ktorých titul však nie je priamo viazaný na majetok, takže mnohí z nich sú chudobní a potulujú sa od mesta k mestu. Medzi pospolitým ľudom majú najvýznamnejšie postavenie námorníci a stavitelia lodí, ktorí sa starajú o vodársku flotilu, menej významní sú ďalší remeselníci a obchodníci. Špeciálne postavenie majú vo Vodárstve piráti a korzári severných morí, ktorých Mikluš hromadne amnestoval výmenou za ich pomoc vo vojne proti Kráľovstvu Vína. Vďaka tomu sú títo skúsení námorníci takmer bez výnimky na jeho strane.   

 

Cechy a spolky

 

Magická gilda

Jedným z najvýznamnejších spolkov Vodárstva je Magická gilda, združujúca mágov a alchymistov. Arcimág gildy Tomas Naturas sídli v Akvadukte a má na zodpovednosť cvičenie a vzdelávanie zaklínačov, runových mágov i alchymistov, z ktorých časť vstupuje aj do kráľovej armády. Magická gilda sa však venuje aj magicko-popularizačným a výskumným aktivitám, vďaka ktorým môžu jej adepti rok čo rok rozvíjať svoje magické nadanie.

 

Korzárska jednota

Tento spolok tvoria piráti, korzári a námorní lúpežníci, ktorí počas vojny za nezávislosť bojovali na Miklušovej strane, no v ťažkých bojoch v okolí DornFelderu dezertovali a privolali tak na akvilónske vojsko porážku. Aby splatili svoj starý dlh a domohli sa kráľovskej milosti, upustili od svojho nekalého životného štýlu a pomáhajú Miklušovi vo vojne proti Kráľovstvu Vína. Korzárska jednota tvorí rozsiahly spolok námorníkov a staviteľov lodí, na jej čele stojí uznávaný pirát Gombajz Dredovlas, ktorý sa venuje prevýchove najtvrdších kriminálnikov, ale aj bojovému výcviku, veleniu a dodržiavaniu vojenskej disciplíny, ktorá je u pirátskych skupín často problémom.

 

Vodnáci (tajný spolok)

Tajný spolok vodnákov je zložený z preverených špiónov a ich informátorov, hraničiarov a vojakov, pohybujúcich sa v nebezpečnom pohraničnom priestore, prípadne priamo na území Kráľovstva Vína. Vodnáci sa starajú o bezpečnosť Vodárstva, keďže krajina je neustále ohrozovaná agresívnymi výpadmi svojho suseda a slúžia ako kontrarozviedka voči tajnej organizácii slobodovinárov. Medzi významné úlohy plnené vodnákmi v minulosti patrilo napr. oprava vodovodu a získanie originálu dekrétu, ustanovujúceho Jána Mikluša pánom hradu Červený Kameň, alebo infiltrácia vodnáckych agentov medzi šľachtu Kráľovstva Vína.   

 

Mestá

 

Ompitál

Hlavným mestom Vodárstva je Ompitál, v ktorom sídli kráľ Mikluš, jeho kráľovský dvor, metropolita cirkvi Praotcovej Akvastus IX., ako aj arcibiskup cirkvi Myrmekovej Leguanus XVII. Okrem toho žije v Ompitáli mnoho mocných šľachticov a bohatých obchodníkov, vďaka čomu mesto prekvitá. Dominantou Ompitálu je Vodohrad, Miklušova hlavná pevnosť, zložená zo štyroch okruhov hradieb a citadely, týčiacej sa nad mestom. Hrad je obohnaný vodnou priekopou, ktorá je napojená na sieť kanálov, prechádzajúcich celým mestom. Vďaka tomu je možné po Ompitáli okrem bežných ciest cestovať tiež malými loďkami.   

 

Akvadukt

Akvadukt je najväčším prístavom Vodárstva, nachádza sa na jeho severnom pobreží a patrí k nemu obrovský prístav riečnych aj námorných lodí. Nachádza sa tu tiež hlavné sídlo Korzárskej jednoty s kanceláriou kapitána Gombajza a nad prístavom sa týči pevnosť patriaca Voderadovi z rodu Voderadovcov, druhému najmocnejšiemu mužovi Vodárstva. V trinásťposchodovej magickej veži na juhu mesta sídli hlava všetkých mágov, arcimág Tomas Naturas.  

 

Budiš

Metropolou juhu Vodárstva je Budiš, mesto kultúry a vzdelanosti. Ako jedno z mála veľkých miest neleží v blízkosti žiadnej veľkej rieky, takže sa doňho nie je možné dostať loďou. Nachádza sa tu slávna Akadémia siedmych múz, v ktorej je možné študovať všetky umelecké smery a Wasserova škola liečiteľstva a ranhojičstva, ktorá školí profesionálnych liečiteľov.  

 

Rody

Najmocnejším šľachtickým rodom hneď po kráľovi je rod Akvilónskych, sídliaci tiež v Ompitáli, ktorého hlavou je Arnošt Akvilónsky a veľmi vážená je jeho dcéra Irma, bojovníčka a podporovateľka kráľa. Ďalší mocní šľachtici sú zoskupení okolo baróna Voderada z Akvaduktu a grófa Jarmila Sihoťa, ktorí sídlia v Akvadukte na severe. Z Budiša pochádza významný rod Mitických, ktorého hlavou je Móric Mitický, slávny šermiar a hráč na bendžo.

 

Náboženstvá

Z pohľadu náboženstva sa Vodárstvo takmer nelíši od Kráľovstva Vína, rovnako tu nájdeme silnú cirkev Praotcovu, Myrmekove kláštory aj svätyne prírody, hojne navštevované najmä lesnými a vodnými bytosťami. Najvyššou duchovnou autoritou cirkvi Praotcovej je Ompitálsky metropolita Akvastus IX., ktorý je formálne rovnocenný s Akvaduktským a Budišským metropolitom, no u kráľa má vždy najvyššie slovo. Významným liturgickým rozdielom vodárskej cirkvi Parotcovej v porovnaní s Kráľovstvom Vína je, že omšové víno je pri obradoch ponúkané všetkým bez rozdielu pohlavia, veku či spoločenského postavenia, a to vrátane detí. Pre ženy a deti je víno vždy riedené vodou, ktorej životodarná sila je vo Vodárstve uctievaná. Na čele Cirkvi Pramatkinej, stojí tradične trpaslík - Železomlat XI., uznávaný filozof a odborník na pivo, ktoré je posvätným nápojom vyznavačov Pramatky. Hlavou podzemnej cirkvi Myrmekovej je arcibiskup Leguanus XVII., skrývajúci sa v Ompitáli. Ani jedna cirkev vo Vodárstve neuznáva autoritu cirkevných hodnostárov Kráľovstva Vína. Medzi lesnými bytosťami, najmä v oblasti Lesov divej vínnej révy, sú stále populárne prírodné náboženstvá.   

 

Mágia

Vo Vodárstve sú rozvíjané všetky hlavné magické vedy - zaklínanie, runová mágia aj alchýmia. Významné magické akadémie sídlia v Ompitáli a Budiši, no jednotliví učitelia magických vied sú často roztrúsení po celej krajine a je ich možné nájsť aj v menších mestách a dedinách. Všetci mágovia v krajine sú združení do Magickej gildy, na čele ktorej stojí Tomas Naturas, akvaduktský arcimág. Postavenie mágov vo vodárskej spoločnosti je podobné ako v prípade cirkevných autorít a vzdelancov a Magická gilda patrí medzi najmocnejšie organizácie v krajine. Medzi významné historické osobnosti v oblasti mágie patrí najmä ompitálska čarodejnica Tekla, ktorá patrila medzi tzv. ,,pravých mágov” a v priebehu veku mágov bojovala spolu s ostatnými mágmi proti černokňažníkovi Brandlovi. Hovorí sa, že Ompitálska magická akadémia je postavená na troskách jej starého paláca, no dobové záznamy sú v tejto veci nejasné.

 

História

 

Spor o princeznú Konstancu

História Vodárstva je úzko spätá s osobným príbehom jeho jediného kráľa Jána Mikluša. Ten bol pôvodne akvilónskym vojvodom (Akvilónia je historický výraz označujúci územie dnešného Vodárstva v časoch, keď ešte patrilo ku Kráľovstvu Vína) a kráľ Jano III. Dlhý Nos mu sľúbil za ženu svoju dcéru Konstancu. Mikluš pre ňu dal na hore Kukla postaviť kaštieľ Červený Kameň a plánoval sa s ňou oženiť. V priebehu rokov 1258-1262 však kráľ svadbu neustále odkladal a všemožne dával vojvodovi najavo, že mu dcéru dať nechce. Konstanca a Ján sa napriek nesúhlasu kráľa tajne vzali v roku 1263 a odišli na Miklušov hrad v Ompitáli. Vo Vodárstve sa o svadbe hovorí ako o príbehu veľkej lásky, no v Kráľovstve sa šíri povesť, že Mikluš Konstancu uniesol, vzal si ju proti jej vôli a do konca života ju držal ako rukojemníčku proti prípadnému vpádu jej otca do Vodárstva. Ktorý z príbehov je pravdivý vedia naisto len títo dvaja a bohovia. Týmto činom Mikluš kráľa veľmi rozhneval, no vojvoda bol mocným súperom aj preňho, preto sa pokúšal získať svoju dcéru späť diplomatickým spôsobom. Keď sa ukázalo, že ani ponuky na výmenný obchod, ani vyhrážky na vojvodu nepôsobia, kráľ sa predsa len rozhodol získať dcéru späť silou. V roku 1278 obvinil Jána Mikluša a jeho poddaných, že po kráľovstve rozšírili chorobu vodnatielku, a neskôr mal byť dokonca spoluzodpovedný za morovú epidémiu, počas ktorej zomrel kráľov syn.

 

Miklušova vzbura

Napriek napätej situácii, ktorá panovala medzi kráľom a vojvodom Miklušom, ten sa nebál po smrti kráľovho syna vzniesť oprávnený nárok a požiadal kráľa, aby ho ustanovil svojím dedičom. Rozhnevaný Jano III. Miklušovu ponuku odmietol, čím urazil nielen jeho, ale aj vlastnú dcéru, ktorá bola vojvodovou právoplatnou manželkou. Jedinou možnou odpoveďou na túto vážnu urážku bolo vyhlásenie vojny kráľovi (vojna bola už tak či tak na spadnutie, Mikluš tak aspoň získal výhodu prvého úderu).Táto vojna vošla do dejín ako Vojna o nezávislosť, no v Kráľovstve Vína ju dodnes hanlivo označujú Veľkou vodárskou vzburou.     

 

Vojna za nezávislosť

Vojvoda Mikluš mal od začiatku vojny v pláne dobyť Kráľovské Mesto a stať sa novým kráľom Kráľovstva Vína, ako mu to podľa práva prislúchalo, a tak zaútočil na niekoľkých kľúčových miestach. Keďže úplne na začiatku vojny vypukla na severe kráľovstva morová epidémia a Rizlingsdorfské vojsko sa kvôli karanténe držalo za horami Urugasu, akvilónski námorníci ako prvú zničili Rizlingsdorfskú flotilu. Tým výrazne oslabili kráľovho najmocnejšieho spojenca - vojvodu Leopolda von Rizlingsdorf, ktorý nemohol lode použiť na prepravu svojich vojakov. Následne akvilónska armáda pod Miklušovým vedením prešla Čeveným priesmykom a obľahla Červený Kameň, hrad, ktorý podľa práva mal tiež patriť vojvodovi. Keďže sa hrad nepodarilo dobyť rýchlym útokom, Ján Mikluš sa rozhodol nechať svojho pobočníka Kazimíra Akvilónskeho s časťou vojska pod hradbami a sám s hlavnou časťou armády vytiahol proti Kráľovskému Mestu. Akvilónska flotila sa medzi časom prebila cez norveidskú obranu, po dlhom boji premohla južanské loďstvo a vyrazila proti prúdu rieky Ovary smerom k DornFelderu. Hlavnou úlohou korzárov bolo premôcť norveidské loďstvo a zdržať DornFelderské vojská na juhu, aby nemohli včas prísť na pomoc kráľovi, čo sa im viac-menej podarilo naplniť, keďže ich postup sa zastavil až v močiaroch v okolí DornFelderu. Tam ich však protivníci výrazne prevýšili počtom a napokon po dlhých bojoch rozprášili. Hovorí sa, že v porážke zohral výraznú úlohu zbabelý útek časti korzárov z boja (o splatenie dlhu za túto zbabelosť sa v súčasnosti pokúša spolok Korzárska jednota). Samotný vojvoda Mikluš sa pokúsil obsadiť Kráľovské Mesto skôr, ako prídu kráľovi na pomoc Rizlingsdorfčania, no to sa mu (najmä vďaka zdržaniu pri Červenom Kameni) nepodarilo. Spojené vojská Kráľovského Mesta a Rizlingsdorfu sa stretli s Miklušovou armádou v bitke na Kráľovom poli a zvíťazili. Táto bitka bola najkrvavejším a najkrutejším stretom celej vojny a padli v nej vojvoda Leopold von Rizlingsdorf aj Miklušov brat Lumír.

 

Založenie Vodárstva

Porazené Miklušovo vojsko ustúpilo ďaleko na východ, kde sa opevnilo pri Červenom priesmyku v nádeji, že dobije aspoň Červený Kameň. Ani to však nebolo vojvodovi dopriate, pretože rytieri Jara Hájnička hrad ubránili až dovtedy, kým im na pomoc neprišla kráľovská armáda a nezahnala Miklušovo vojsko na opačnú stranu Fragmundu. Po tejto porážke nastal dlhý status quo, keďže kráľ ani s podporou rizlingsdorfskej armády nemal dosť mužov, aby sa prebil do Akvilónie a vojvodu Mikluša definitívne porazil. Nešťastný vojvoda, ktorého predstavy o náprave krívd sa definitívne rozplynuli v roku 1281 napokon ukončil vojnu vyhlásením ostražitého mieru a Akvilónske vojvodstvo vyhlásil za slobodné a samostatné Vodárske kráľovstvo. Kráľ Jano III. na mierové podmienky pristúpil, vidiac, že krajina je vojnou a chrobami vyčerpaná na pokraj kolapsu. Nezávislosť Vodárstva však nikdy oficiálne neuznal. Mikluš do kráľovského erbu vybral podkladovú modrú farbu Akvilónie, meč a mesiac, ktoré spolu vytvárajú obraz kotvy, symbolizujúcej námorníctvo a moreplavectvo. Od tých čias až dodnes je Vodárstvo samostatným kráľovstvom a Ján Mikluš je jeho prvým a jediným kráľom.      

» Menej