Úryvok z denníka dávneho smrtonosa Baala, ktorý sa usiloval zbaviť svojej služby tým, že sa zriekne artefaktov s ňou spojenou. Text bol nájdený v roku 1325 vo Vlčích skalách.

---

Dnes som napísal prvý riadok svojho posledného príbehu.

Nie preto, že by som sa bál konca – smrť bola po tisícročia mojím druhom –, ale preto, že po prvý raz chcem vedieť, čo znamená skončiť. Nie ako sprievodca, nie ako tieň, čo kráča v úzadí, ale ako ten, čo sám spadne do tmy.

Prvým krokom bolo rozlúčiť sa s mečom Osasmečom.

Tisíce rokov bol mojím nástrojom i symbolom – čepeľ, čo neláme kosti, ale zachytáva duše. Nezabíja. Nezraňuje. On zastavuje. Zastaví to, čo nemá telo, to, čo uniká rozumu i očiam. Bol stvorený nie z kovu, ale z úmyslu, z dávneho záväzku medzi mnou a tým, čo stojí za všetkým umieraním.

Jeho tvar sa menil tak, ako som sa menil ja – raz mal čepeľ z čierneho jantáru, inokedy len priehľadný tieň, akoby z hmly. No vždy, v každej podobe, niesol rovnaký prvok: sieť na hmyz.

Nie náhodou.

Pre smrť niet veľkého a malého.

Aj mucha má svoju váhu na váhach Osudu. Daroval som ho Dar‘Vínovi, starému priateľovi a alchymistovi, ktorý ešte verí v rovnováhu medzi hmotou a dušou. On jediný pochopí, že meč už nemôže byť len nástrojom smrti. U smrteľníkov nájde nový zmysel – nie na zbieranie duší, ale na lov nepolapiteľného. V tom je jeho druhá pravda.

Keď som ho podával Dar‘Vínovi, cítil som, ako mi z ruky odchádza časť mňa. Ako keby som si odrezal prameň vlastného tieňa.

Bez meča som menej.

Ale možno som aj viac.

Niektoré brány sa otvárajú len raz. Iné sa vracajú v kruhu. Ale brána, ktorú som dnes prekročil, bola vo mne. A za ňou stála ona.

Katka.

Popravkyňa.

Katy.

S tvárou, čo nesie prísnosť zákona, no s očami, ktoré raz zavadili o moju dušu tak, ako sa zachytí hrot sekery o kosť.

Netúžil som po ľudskosti, kým som nespoznal jej pohľad.

Nikdy som nechcel dýchať ako smrteľník, kým som nepočul, ako sa smeje.

Až vtedy som pochopil: byť večný neznamená žiť.

A byť smrteľný neznamená zomrieť. Znamená cítiť. Trpieť. Túžiť. Strácať.

Preto som jej daroval svoj plášť.

Starý, ošúchaný, ušitý z tieňov hrobov a hmly medzi svetmi.

Nosieval som ho, keď som sprevádzal duše. Keď som kráčal prázdnotou, v ktorej sa ešte chveli posledné výkriky. Tento plášť nezohrieva telo – ale dušu chráni pred večným odlúčením. V ňom môže aj živý vstúpiť cez Brány smrti, dotknúť sa zabudnutých a vrátiť sa.

A okolo neho sa vždy rojili muchy. Nie z hniloby, ale zo symbolu.

Ja som bol Pán múch – nie ten z legiend, ale z pravdy hlboko zabudnutej.

Muchy boli mojimi poslami, tichými svedkami smrti aj návratu. A keď som plášť podal jej, všetky muchy z neho prešli na ňu – nie ako kliatba, ale ako prísľub. Prijala ich, tak ako prijala aj mňa.

Napokon som povedal len:

Keď ma nájdeš znova, nebudem už tieňom.

Budem telom, čo sa môže dotknúť tvojho.

Neodchádzam navždy. Len si idem po smrť, aby som mohol žiť s tebou.

Obrátila sa ku mne chrbtom. Tak ako to robila pri poprave. Ale tentoraz sa nezdvihla sekera – iba vietor, čo odfúkol konce môjho plášťa z jej rúk na jej ramená. A ja som sa otočil. Už nie ako smrtonosa. Ale ako pútnik, čo hľadá vlastný hrob, aby sa v ňom mohol narodiť.

Keď sa neskôr znovu stretneme, budem svoju ženu oslovovať pani Muchová.

Nie z posmechu. Ale z úcty.

Z toho mena sa rodila nová línia – živá, a predsa blízka smrti.

Možno raz bude pokračovať…

Bez plášťa som zraniteľný.

Ale možno som konečne nažive.

Každý krok, ktorý ma mal priblížiť k životu, ma len pomalšie zabíjal.

Dnes som prišiel o reťaze.

Nie ako trest, ale ako cena. Duel s Lešijom, strážcom divočiny a starých hraníc medzi svetom ľudí a tým, čo je za ním, sa niesol bez svedkov, bez čestných. Len my dvaja a vôľa lesa.

On ma neporazil silou.

Ale pravdou.

Povedal mi: „Reťaze, čo nosíš, nespútavajú tvojich mŕtvych. Smečú teba, Baal.“

A tak som mu ich nechal.

Padajúce z mojich zápästí zvučali ako padajúce hviezdy – len bez sľubov. Bez návratu.

V tom okamihu ma opustila mladosť. Zrýchlil sa mi tep, no len preto, že som ho opäť mal. Zmizla dlhovekosť, zmizla vzdialenosť medzi mnou a posledným dňom. Odišlo všetko, čo ma chránilo pred časom.

Cítim, ako sa svet uzatvára.

Dýcham plytko. Kosti ma bolia, aj keď len sedím.

Z každého rána sa stáva stena.

A zo sna len čakanie.

A najhoršie je toto:

Katu už možno nikdy neuvidím.

Je za mnou.

Tam, kde svitá, zatiaľ čo ja kráčam tam, kde sa stmieva.

Nie preto, že by prestala čakať.

Ale preto, že ja už možno nedokážem prísť.

Na priedomí neživota ma čaká pomsta Smrti – nie preto, že som ju opustil, ale že som sa jej vzoprel.

A Smrť nemá rada rúhanie.

Nezabíja hneď. Ona týra. Nezabudne. Neodpustí.

Položil som meč, zvesil som plášť, odhodil som reťaze.

Zložil som moc.

A získal som nič.

Ale aj to nič teraz vlastním ako človek.

Ak sa niekedy vrátim, nebude to ako víťaz.

Ani smrtonos.

Ani muž.

Iba príbeh, čo sa nikdy nedopovedal.

Baal

(Posledná mucha na okne medzi životom a smrťou)