Sväté texty Cirkvi Praotcovej rodiny zozbieral a spísal svätý Vavrinec z Vinohradu.

---

Sväté listy viničné, list I. – O prvom sude Praotcovom

V pradávnej dobe, keď bol ešte vesmír mladý a pohár prázdny, vypĺňali prázdnotu neba len hviezdy. Najstaršia z nich sa rozhodla, že k jej vznešenému veku prislúcha rovnako veľkolepé meno, a tak sa nazvala Praotec. Praotcovi sa tak veľmi zapáčilo toto meno a tak často ho dával nahlas na známosť okolitému prázdnu, až mu vyschlo v ústach. „Zišlo by sa z niečoho napiť,” riekol a tak vytvoril pohár. Lenže na svoj preveľký smútok zistil, že pohár je prázdny a nemá ho čím naplniť. Mnoho vekov strávil tvorením tých najúžasnejších nápojov, no žiaden nevedel ulahodiť jeho jazyku a uhasiť smäd. Potom sa mu prisnil nádherný sen, v ktorom sa jeho vlasy zmenili na mocné výhonky rastliny a z nich vyrašili sýtozelené listy väčšie než dno jeho pohára. Vo svetle Praotcovej túžby po nápoji, ktorý uhasí božský smäd a dodá silu na hlásanie jeho mena a múdrosti, prekrásna rastlina čoraz viacej rástla a na nej začali rásť zlatisté bobule, také ťažké, až samy padali do pohára. Len čo sa prebral, začal tvoriť tento skvostný výplod spánku a stvoril vínnu révu. Netrvalo dlho a z jej bohatej úrody vytvoril prvý sud vína. Hneď po prvom dúšku sa zmenila jeho preveľká múdrosť na múdrosť nekonečnú, ktorú aj začal zjavovať svojmu okoliu. Bohužiaľ, naokolo nebolo nikoho, kto by ho počúval. Rozhodol sa nevypiť ani kvapku lahodného nápoja, kým nenájde súceho partnera na štrngnutie a hútanie o živote. Veru dlho plával prázdnotou, stretával ostatné nebeské bytosti, no žiadna sa nevedela vyrovnať Praotcovej múdrosti a oceniť jeho výtvor. Jedného dňa si povedal, že bez kvapky tekutej múdrosti už ďalej nepochodí. Otvoril sud a začal nalievať. Zvuk zurčiaceho vína prilákal hviezdu, krajšiu než všetky sny o vínnej réve dokopy, ba dokonca krajšiu než pohľad na plný pohár. Nevedel z nej spustiť oči, až kým nebol jeho pohár plný, a vzácne víno začalo pretekať do prázdnoty. Vtedy hviezda stvorila vlastný pohár a zachytila stratené kvapky. Praotec jej na počesť záslužného činu dal meno Pramatka a naplnil oba poháre lahodnou tekutinou. Dvanásťkrát si štrngli a dvanásť iskier odletelo. Pramatke sa iskry zapáčili a prijala ich za svoje deti.

---

Sväté listy viničné, list II. – O stvorení sveta

Keď Praotec a Pramatka dopili, Praotec položil svoj prázdny pohár hore dnom a dýchol naň svojím opojným dychom. Keď tak urobil, pohár sa premenil na zem a okolitá tma na vodu, ktorá zem hojdala na svojich vlnách, zatiaľ čo všetko na nej spalo. Keď to Pramatka uvidela, nabrala vodu do svojho pohára a poliala vyprahnutú zem. Keď prvýkrát poliala, zo zeme vyrástol dub a jeho listy sa zazelenali. Keď druhýkrát poliala, z hliny vyskočil kôň a rozbehol sa krajinou. Keď tretíkrát poliala zem, zrodil sa človek. Človek sa dlho díval na hviezdy, v ktorých sa odrážala Praotcova a Pramatkina sláva, vyliezol na strom a osedlal koňa, no vnútri bol prázdny ako pohár bez vína. Keď to Praotec zbadal, uľútostilo sa mu človeka a obdaroval ho dúškom vína. Človek sa napil, uvidel Praotca v celej jeho sláve a pochopil.

---

Sväté listy viničné, list III. – O spánku stvoriteľov

Praotec a Pramatka, potešení svojimi výtvormi, privolali svoje deti, aby sa prišli pozrieť na svet. Deti prišli, radovali sa z toho, čo bolo stvorené, a ospevovali Praotca a Pramatku. Praotec, hrdý na svoje deti, rozlial posledné víno zo suda do dvanástich pohárov a s radosťou ich podal deťom. Sila nápoja však bola obrovská a Praotcovi potomkovia podľahli opojnému spánku, z ktorého sa nevedeli prebudiť. Ich sny boli také silné a divotvorné, až sa od spiacich hviezd zniesli na svet a priniesli mu farby, vône, chute a nevídané krásy. A tak, ako boli Praotcove deti rôznorodé, tak aj dva ich výtvory nikdy neboli rovnaké a urobili svet krásnym a výnimočným.

---

Sväté listy viničné, list IV. – O veľkej potope

Pramatke chýbala spoločnosť jej ratolestí, ale darmo sa snažila ich prebudiť. Nešťastná hviezda ronila toľké slzy, až spôsobila veľkú povodeň. Praotec, vidiac smútok svojej milovanej, zľutoval sa nad životmi smrteľníkov a zoslal na náš svet výhonok vínnej révy, aby sa na ňu ľudia a iné bytosti uchýlili, kým neustane veľká voda. Smrteľníci vyliezli na Praotcovu révu, upreli zrak k nebu a volali: „Pramatka, ako ti uľavíme od tvojho žiaľu?” Keď Pramatka začula ich slová, uľútostilo sa jej smrteľných stvorení a namiesto horkého plaču jej oči zaliali slzy lásky k smrteľníkom, lebo aj oni boli jej deti. Osušila svoje oči a na miestach, kam dopadli jej posledné slzy, vytryskli pramene živej vody, aby navždy pripomínali Pramatkinu lásku k živým stvoreniam.

---

Sväté listy viničné, list V. – O svete po potope

Keď veľká potopa napokon opadla, ľudia zliezli z božskej vinice a osídlili zem. Tí, ktorí počas veľkej potopy ochutnali z bobúľ Praotcovej révy, na ktorej sa ukrývali, boli ním požehnaní a Praotec im doprial dlhovekosť, aby zveľaďovali zem dlhé roky. Zem sa prebudila a zazelenala sa mnohými viničmi. Praotec zostúpil k smrteľníkom a podelil sa o svoju veľkú múdrosť, ako sa o vinohrad starať tak, aby úroda bola bohatá a víno lahodné. Rok sa s rokom stretol, Praotec povolal smrteľníkov z celej zeme a ochutnal prvé víno z ich úrody. Potom dýchol na zem povedal: „Nech je toto čas odpočinku po dobre vykonanej práci, čas radosti a osláv s tými, čo celý rok stáli po našom boku!” Tam, kam dýchol, zem zaspala, aby nabrala síl na ďalší rok, a Pramatka ju pokryla nadýchanou prikrývkou, aby nikto nerušil jej spánok.

---

Sväté listy viničné, list VI. – O prebudení

Všetci sa veselili na veľkej oslave, ale Pramatka bola smutná, pretože jej dvanásť detí stále spalo. Ľudia sa viac nedokázali dívať na žiaľ svojej matky a rozhodli sa, že jej deti prebudia. Vzali preto poháre, štrgnali, pripíjali a volali im na slávu, no nadarmo, deti sa nezobudili. Nosili im víno a všemožné nápoje od výmyslu sveta, no rovnako nadarmo, deti sa ich nemali ako napiť. Pramatka vtedy vyronila slzu, tá slza kvapla jednému z detí na líce a ono sa zaraz v spánku zamrvilo. Keď to smrteľníci videli, rozbehli sa k dvanástim prameňom živej vody, nabrali z nich, vrátili sa do Praotcovho domu, pokropili jeho dvanásť detí a tie zaraz ožili, vyskočili a začali sa radosť so svojimi smrteľnými súrodencami.

---

Sväté listy viničné, list VII. – O nebeskom sude

Praotec od radosti otvoril ďalší sud, ponalieval do pohárov a pripil si so svojou rodinou na jej zdravie. Praotcova rodina sa veselila, spievala, tancovala a všemožne oslavovala svoje prebudenie. Praotec znova siahol po sude, aby ponalieval do pohárov znova, ale vtedy k nemu pristúpil jeho najstarší syn, zlatovlastý Aurelius, a pripomenul otcovi, aká je sila nápoja obrovská, a poradil mu, aby radšej nalial smrteľníkom, pretože víno je nápoj magický, a keď o jeden sud podelia tri tucty ľudí, jeho sila je mocnejšia, ako keď sa oň podelí len tucet. Praotec videl, aký je Aurelius múdry, vzal sud a riekol: „Kým sa o tento sud budeš deliť, nebude mať dna.” Aurelius poďakoval otcovi, vzal sud, vyšiel na oblohu a nalial z neho smrteľníkom. Víno, ktoré sa zo suda vylialo, bolo zlaté, a smrteľníci vedeli, že sud nebude mať dna, kým ho budú prijímať. Začali sa schádzať, volali: „Praotec, nalej!” a Aurelius im v otcovom mene nalieval.

---

Sväté listy viničné, list VIII. – O Pramatkinej múdrosti

Keď sa po zimnom odpočinku zem znova zazelenala, Pramatka vyšla medzi ľudí a kochala sa rastlinami, ktoré po potope vyrašili, keď zrazu zbadala, ako ich smrteľníci trahujú a odhadzujú, aby urobili miesto novým vinohradom. Rýchlo k nim pristúpila a zastavila ich ruku, no s láskou, pretože boli nevedomí. Vzala klíčiace semená, dýchla na ne, vhodila ich do kalicha so živou vodou a pridala hlávku rastliny, ktorú volali chmeľ. Kalichom trikrát zakrúžila, privoňala a dala ochutnať smrteľníkom. Tí užasli nad Pramatkinou múdrosťou, kládli jej mnohé otázky a z vďaky ju nazvali Pramatkou chmeľu, aby nikdy nezabudli, čo ich naučila o rastlinách a ich veľkej moci.

---

Sväté listy viničné, list IX. – O Praotcovej únave

Praotec vstával ráno na svitaní, vyrazil do vinohradu, do zotmenia v ňom pracoval a potom hodoval na plodoch svojej práce so svojou rodinou, tak ako sa patrí. Ráno však na jeho viečka vždy doľahla preveliká únava a zaťažko mu bolo opustiť božské lôžko. Roky sa takto Praotec trápil, až kým za ním jedného dňa neprišla dcéra Kofeína s nápojom, ktorý uvarila. Praotec ochutnal jej nápoja, trpkejšieho ako najzelenšie hrozno, no únava ho razom opustila a práca v sade mu za rána išla od ruky. Kofeínu nazval paňou obrodenia a podelil sa o jej nápoj bohov so smrteľníkmi, lebo ich mal rád.